Beata Nemcová (35) sa v kolektíve študentov a pedagógov štiavnického gymnázia určite nestratí. Má prirodzený rešpekt, hoci s pojmom líder v kolektíve sa príliš nestotožňuje. To, že sa ňu študenti a kolegovia obracajú so svojimi problémami, považuje za samozrejmosť.
Pomoc nikdy neodmietne, hoci rada zdôrazní, že pre pozitívny pohľad na seba nerobí nič zámerne. "Ako ma vnímajú kolegovia? Som asi príliš otvorená, nedokážem čušať a keď s niečím nesúhlasím, dokážem sa biť do krvi," hovorí profesorka. Samozrejme, nielen za seba, ale i za druhých. To na nej ostatní obdivujú. Občas sa stane, že niekoho urazí. "Určite to však nikdy neurobím zámerne," dodáva. "Aj si poviem, že je zbytočné starať sa do niektorých vecí, ale nevydržím byť ticho. Neviem sa podkladať a nemám rada klamárov a podvodníkov. Chcem žiť tak, aby som bola spokojná, aby ľudia okolo mňa boli spokojní, aby som dokázala zmeniť kúsok sveta alebo aspoň ľudí k lepšiemu."
Kolegom imponuje jej energia, dobrá nálada a otvorenosť. "Obdivuhodné na nej je, že vždy (s výnimkou dní, keď má migrénu) je pozitívne naladená. Môže byť pondelok ráno pred prvou hodinou, streda pred štvrtou či piatok pred poslednou hodinou, vždy je usmiata a vyrovnaná. Nepodlieha depresiám a zvláda akúkoľvek záťaž. Vyžaruje z nej energia a prirodzený šarm. Páči sa mi, ako si vie užívať život, odváži sa na adrenalínové športy a dlhé cesty," myslí si jej kolegyňa Erika Tuchlíková.
Čínština jej nevyšla
Kým sa doktorka pedagogiky Beata Nemcová dostala na post rešpektovaného pedagóga, prešla neľahkou cestou. Po skončení gymnázia túžila študovať prekladateľstvo a tlmočníctvo v bývalom Leningrade. Najviac ju priťahovala kombinácia čínsky jazyk - angličtina. Sen sa jej však ani po
opakovaných snahách nesplnil. Nastúpila preto do bývalého štiavnického podniku Pleta ako sekretárka a onedlho sa jej narodil syn. "Keď mal osem mesiacov, prišla mi ponuka zo Strednej lesníckej školy, aby som učila angličtinu. Prijala som ju, hoci som si ani veľmi neuvedomila, do čoho idem," hovorí B. Nemcová. Začínala od nuly, s minimom pedagogických skúseností. "Snažila som sa zorientovať v učebniciach dostupných na trhu, keďže v škole nebolo vtedy takmer nič," hovorí. Spomína si na obrovskú trému, keď stála prvý raz pred triedou plnou chlapcov. Snažila sa zakryť trasúci sa hlas, ale bez úspechu. V tom čase na škole po prvýkrát prijali aj dievčatá na odbor ekológia. Aj učitelia aj študenti si ju neraz pomýlili so študentkami. Bolo z toho nemálo úsmevných momentov, no ona sama na sebe už vtedy tvrdo pracovala:
"Snažila som sa nájsť si informácie o metodike a moderných trendoch vo výučbe. Hnacím motorom boli pre mňa zúfalo nudné hodiny na strednej škole. Často som pracovala aj metódou pokusu a omylu," priznáva. Postupne však získavala skúsenosti, z ktorých ťaží dodnes. Nikdy sa totiž neuspokojila s tým, čo kážu osnovy a hľadala popri nich vlastnú cestu. Po dvoch rokoch ju prijali na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici. "Do štúdia som sa bezhlavo vrhla. Keď ma niečo nadchne, vrhnem sa do toho bez ohľadu na akékoľvek problémy a ťažkosti," dodáva. Päť nasledujúcich rokov označuje za malé šialenstvo. Dopoludnia učila, popoludní cestovala do Banskej Bystrice na prednášky a semináre. Medzi oboma mestami poznala už naspamäť každú zákrutu. Neskôr zmenila pôsobisko, prešla na gymnázium. "Na lesníckej bolo fajn, ale z hľadiska odborného rastu ma škola prestala uspokojovať. Na lesníckej škole totiž anglický jazyk nebol nikdy prioritou," hovorí B. Nemcová.
Zmena školy bola inšpirujúca, no začal sa omnoho stresovejší život. Ovplyvnila to zrejme snaha študentov dostať sa na vysoké školy. "Škoda, že je to často o teórii a splnení kritérií na testoch, nie o praxi. V tomto smere reforma školstva nepokročila. Učebnice sú preplnené nepodstatnými faktami, encyklopedickými vedomosťami, ktoré mnohí učitelia ešte znásobia vlastnými nárokmi. Svoju časť viny na tom majú aj vysoké školy, pretože niektoré prijímacie hovory prekračujú rozumné hranice," tvrdí.
Beata Nemcová sa nikdy nebála otvorene povedať svoj názor, za čo si tiež získala rešpekt kolegov. Nemusí mať formálnu pozíciu, osobnosťou sa stala aj bez nej.
Osobnosť sa nerodí
zo dňa na deň
Podľa psychológa Jindřicha Cupáka z Psychiatrickej nemocnice prof. Matulaya v Kremnici trvá pomerne dlhý čas, kým sa z člena kolektívu stane neformálna autorita. Vyžaduje si to pracovné skúsenosti, ale aj vzťah k ľuďom. "Ak sa človek takouto osobnosťou stane, je to osvedčením jeho schopností tak v ľudskej, ako aj profesionálnej rovine," tvrdí psychológ. V ľudskom prístupe si
to vyžaduje schopnosť poskytnúť oporu pre druhých, v sociálnej oblasti sa prejavuje schopnosťou otvorene a vecne komunikovať s rešpektom k spätnej väzbe. "Autorita, ktorá nie je delegova-ná inštitúciou, čo znamená, že nepredstavuje niektorý z vedúcich postov, je výsledkom každodenných skúseností a nie je daná získaním akéhokoľvek certifikátu," myslí si Jindřich Cupák.
Vymenúva tri základné predpoklady, aby sa človek stal v kolektíve prirodzenou autoritou:
1. Vlastnosti osobnosti - objektívnosť v hodnotení, predvídavosť, primerané sebavedomie a sebadôvera, emočná stabilita, zmysel pre humor, pozornosť k potrebám druhých, záujem o nich s pamäťou pre detaily, ochota stáť za svojím názorom a hájiť ho z očí do očí najmä voči formálnym autoritám.
2. Sociálno - komunikačné schopnosti - hľadanie nových ideí, schopnosť počúvať druhých, vyjadriť porozumenie, porozumieť cíteniu iných podľa mimoslovných prejavov, napríklad reči tela, vedieť kritizovať citlivo a z očí do očí, tolerovať odlišnosti bez predsudkov, podporovať atmosféru otvorenosti, konflikty a krízy prijímať vecne a pokojne.
3. Zhoda povahových vlastností a komunikačných schopností s cieľom skupiny.
Kveta Fajčíková
