Keď sme boli deti a vonku lialo, takže sme sa nemohli hrať na školskom dvore "vybijku", sedávali sme v teplej izbičke mojej starej mamy, ktorá mala dom hneď pri škole. Hodiny sme trávili rozhovormi o tom, čím by sme chceli byť, až raz vyrastieme: čím najviac, čím menej, čím najmenej a potom, čím by sme nechceli byť v žiadnom prípade. A ešte sme sa jedna druhej pýtali - chceš byť krásna alebo múdra? Keď sme sedeli v teple starkinej izby, chceli sme byť krásne, keď sme mali písomku, chceli sme byť múdre. Až kým Milka nepovedala: "A prečo by sme nemohli byť krásne aj múdre naraz?" ,,Mohli!", zhodli sme sa všetky štyri kamarátky - ja, moja sestra, Aťa a Milka. Naše sny a túžby mali zastávku akurát v "Nekonečne." Verili sme, že môžeme byť všetkým, čím chceme. Ja som chcela byť štíhla. Aj keď to nemá s profesiou nič spoločné, každý sen som začínala "maľovať" rovnako: "Chcela by som byť štíhla pilotka, chcela by som byť štíhla režisérka, chcela by som byť štíhla novinárka, ale najviac som chcela byť štíhla učiteľka." Sny sa menili a my tiež. Každej z nás sa podarilo dostať sa na vysokú školu, ktorú sme chceli študovať preto, aby sme robili svoju vysnívanú prácu. Ja som sa stala učiteľkou. Až keď som sa postavila pred katedru, zistila som, že to vôbec nie je tak, že ,,učiteľ vie všetko". Na hodiny som sa pripravovala viac, ako moji žiaci. Neustále som sa musela vzdelávať, po nociach som s otcom výtvarníkom vyrábala učebné pomôcky, mama mi pomáhala na písacom stroji (o počítačoch sme ešte nechyrovali) písať zábavné úlohy, jednoducho - celá rodina žila mojou školou. Pretože som chcela byť výborná učiteľka, čas strávený vzdelávaním som nepovažovala za zbytočný. Naopak. Tešila som sa, že "moje deti" budú vedieť viac a že možno budú lepšie aj mojím pričinením. Keď som mala hodinu v ôsmom ročníku, nesmierne som dbala na oblečenie, lebo ôsmačky mali prísne oko a mnohé vyberaný vkus. Mala som rada deti a ony to vedeli. Krásne obdobie, splnený sen z detstva. Ale len čiastočne - nebola som totiž "štíhla učiteľka". Nemôžem však nadávať ani na osud, ani na vládu, ani na globalizáciu, ani na svet. Pretože JA som neurobila nič preto, aby som mohla pokojne používať vysnívaný prívlastok. Len som čakala, kedy kilá samé odídu. Neodišli. Neprišli rozmery 90 - 60 - 90 a ak, tak v poriadne poprehadzovanom poradí.
Hoci je tento príklad akokoľvek banálny a hoci už dnes viem, že sú oveľa dôležitejšie prívlastky, ktoré by som chcela na svoju adresu počuť, jedno ostalo - sen nestačí snívať. Ak ho chceme žiť. Ošúchaný Kipllingov výrok: "Chceš realizovať svoje sny? Prebuď sa!" síce poznáme všetci, ale často si ho len povieme. A zabudneme sa "prebudiť."
Boli sme štyri kamarátky, ktoré si v daždi maľovali svoj život. Ani jedna z nás nerobí dnes to, "čo chcela najviac". Ale všetky sme si to aspoň vyskúšali a časom sme zistili, že možno snívať aj iné sny. A že môžu byť ešte krajšie a že je na nás, či sa prebudíme a urobíme všetko, aby sme ich mohli žiť. Pretože sny sa nekončia v desiatich rokoch v starkinej izbičke. Nemajú vek, rovnako ako nádej, že ich môžeme naplniť. Keď otvoríme oči a pohneme sa.
Autor: Eva Reiselová
