Harold Pinter dostal pár dní po úraze Nobelovu cenu. Jeho dielo dobre pozná dramaturgička Viky Janoušková: "Pinter má zmysel pre hovorový jazyk odpočutý z ulice, banálny a zároveň groteskný. Zaujímajú ho témy samoty a odcudzenia, téma psychického a fyzického teroru, fraška každodenného života. V roku 1995 sme v Divadle a.ha. hrali jeho hru Správca - ako hru (aj) o našom dome, ktorý súrne potrebuje opravu." FOTO - ČTK/AP
Musím povedať, je to veľmi pohodlná izba. Najlepšia izba v dome. No musí tam dole byť trochu vlhko. No nie zas tak, ako tam hore. Ako je dole? Ako čo? Ako je dole? Čo dole? Musí tam byť trochu vlhko. Trochu. No nie tak, ako tam hore. Prečo je tam vlhko? Lebo zateká.
Tento dialóg napísal 27-ročný herec, potomok krajčíra a rusko-židovského imigranta z drsného londýnskeho East Endu. Harold Pinter si svoju prvú hru Izba aj sám zrežíroval - v malinkom Hampstead Theatre. Kritici i diváci boli zarazení.
Ani ďalšia hra Narodeniny, ktorú uviedlo v roku 2002 divadlo Astorka Korzo 90, nemala spočiatku veľký úspech. Až po hre Správca z roku 1960 sa o Pinterovi začalo hovoriť ako o dramatikovi. Dnes je jeho meno hlavným heslom v slovníku britskej drámy.
Keď padlo meno tohtoročného držiteľa Nobelovej ceny, britský dramatik Tom Stoppard vyhlásil, že Pinter ovplyvnil spôsob písania mnohých dramatikov. Špecifický rytmus jeho hier mal toľko epigónov, že dnes pôsobí takmer ako klišé. Pinterovou témou bolo predovšetkým vyhýbanie sa témam. Zvláštnu atmosféru jeho hier nazvali kritici "pinteresknou".
Pinter trval na tom, že za jeho hrami netreba hľadať viac, ako postavy v prvom pláne hovoria. Svoje dielo razantne odmietal komentovať, čím len podporoval dohady o najrozličnejších freudovských kontextoch. "Neviem vysvetliť žiadnu zo svojich hier, len tak, že poviem: Toto sa stalo. Toto povedali. Toto urobili."
Začal s absurditou, pokračoval lyrikou, skončil politikou. Od hier, ktoré z realistického, sociálne určeného prostredia prerastali do surrealistických obrazov, prešiel k téme mužsko-ženského spolužitia. Jeho Zrada (1978) sa na dlhé roky stala jeho poslednou celovečernou hrou.
Ďalšiu napísal až v roku 1993. Poetickú hru Mesačný svit s autobiografickými prvkami, v ktorej sa vyznáva zo svojho vzťahu k rodičom, uvádzalo Almeida Theatre v Londýne. V posledných rokoch napísal ešte dve hry.
Pinter sa však presadil aj ako režisér i scenárista. Azda najuznávanejší je jeho scenár k filmu Francúzova milenka, spracovaný na základe poviedky Johna Fowlesa. V hlavných úlohách sa predstavili Meryl Streepová a Jeremy Irons.
Ak by toho nebolo viac, Pinter určite vojde do dejín ako majster pomĺk v dialógu. Celé hodiny dokázal rozprávať, aký je rozdiel, ak dramatik napíše medzi dialógy (Ticho), a keď napíše (Pauza).
Dá sa predpokladať, že aj vo svojej nobelovskej reči si pauzy starostlivo naznačí.
