Pre jedného betónová džungľa panelákových domov v neprehľadných a navlas podobných uliciach. Pre iného neosobné sídlisko, ktoré ako prisťahovalec bez osobných kontaktov vidí ráno a večer z okna autobusu. A pre niektorých z nás aj domov a miesto, kde sme vyrastali, pľačkali sa v bahne medzi kopami nabagrovanej hliny a naháňali sa medzi burinou vyššou než my sami.
"...pri tých vchodoch,
pri tých bránach a vo výklenkoch
(to je úplne na prízemí vedľa vchodu, kde sa dalo sadnúť)
tam sme sa vždycky schovali
lebo zhora tam nebolo vidno
a tam že prvé fajčenie
prvý alkohol
to tam takto fungovalo..."
(Natália, 17)
Pred pár týždňami sa mi do rúk dostala útla knižočka s jednoduchým názvom Engerau. Vydalo ju Centrum komunitného organizovania, združenie, ktoré sa ako jedno z mála snaží organizovať niečo na zlepšenie života v Petržalke.
Obsahom knižky, ktorú by mali zadarmo dostať všetci študenti stredných škôl v Petržalke, sú úryvky z rozhovorov s obyvateľmi najväčšej bratislavskej mestskej časti. Od najmladších po najstarších, od prisťahovalcov po originál takmer storočných Petržalčanov, autori oslovili desiatky obyvateľov "betónovej džungle".
"...ako deti sme tu behávali
a žili sme - teraz to preženiem -
ako v tajomstve
a pritom sú tu tie isté dvory
tie isté prašiaky
len z nich už baby nevisia
dolu hlavou
vtedy sa cítim sám..."
(Martin, 29)
Ak ste tiež z Petržalky, alebo ak obývate niektoré z iných veľkých sídlisk vo veľkom meste, Engerau vás takmer určite chytí za srdce. Na jej stránkach sa vynárajú myšlienky, ktoré určite niekedy blúdia aj vašimi hlavami.
A možno si uvedomíte, že všetci tí cudzí ľudia na zastávkach, v hypermarketoch, v autobusoch, v panelákoch, a pravdepodobne aj na vašej chodbe vo vašom paneláku, sú vám vlastne celkom blízki. A ich pocity sú blízke vašim pocitom.
"...sídlisko ťa naučí mať systém
v Petržalke sa nedá len tak túlať
musíš mať nejaký cieľ
inak ťa to ubije
ja chodím každý deň na kajak..."
(Peťo, 22)
Petržalka má viac ako 115 000 obyvateľov. Približne tretina dospelých má vysokoškolské vzdelanie. Detský boom z počiatku osemdesiatych rokov strieda starnutie populácie; a materské škôlky nahradzujú nové zariadenia pre dôchodcov. V nemocnici na Antolskej ulici sa však ešte stále každoročne do Petržalky narodí viac ako tisíc detí ročne. Za ten istý čas sa rozvedie 500 manželstiev.
"...keď sme bývali s frajerkou v Petržalke
ťahal som ju vždy raňajkovať
na svitaní k Dunaju
jej sa nechcelo vstávať..."
(Ondrej, 38)
Územie Petržalky zahŕňa 200 hektárov zelených plôch a 120 hektárov lužných lesov. Kúpať sa dá na jazere Draždiak, odvážnejší chodia aj na nudapláž do neďalekých Rusoviec.
Petržalka je však i novopostavené "korzo" za takmer sto miliónov korún. Začína sa pri najväčšom bratislavskom betónovom výstavnom centre Incheba, pokračuje nadchodom ponad diaľnicu, krížom cez posledné zachované kúsky trávnika na Dvoroch, k vlakovej stanici, a potom podchodom popod železničnú trať k predajni Renault.
Ak sa chcú Petržalčania skutočne prejsť, a nezaujíma ich premávka či betónové okolie, chodia ku Chorvátskemu ramenu, do Sadu Janka Kráľa, alebo na hrádzu k Dunaju.
Väčšina Petržalčanov žije v panelových domoch. Tu je jednoducho všade mesto. Cena garsónky v zadnej časti Petržalky sa môže vyšplhať k 800-tisíc korunám; cena trojizbového bytu v "lepšej" časti Petržalky až k dvom-trom miliónom korún. Z veľkej časti je Petržalka miestom pre prisťahovalcov, čo zrejme prispieva k jej na prvý, druhý i tretí pohľad anonymnému prostrediu.
"...keď otec zistil
že tu sa mu nič nestane
že tu ho nikto neudá
tak ma proste bil ďalej
ja som kričala
sused mal práve otvorené dvere
a nič..."
(Božka, 17)
Apropos, anonymita. Cezpoľní a novoprisťahovaní obyvatelia často tvrdia, že sa boja vychádzať večer von. Naopak, ako domáci som ten pocit nikdy nepoznal, a to platilo i ostatných známych. Územie, po ktorom sme kráčali, či v nedeľu poobede, či v piatok po polnoci, bolo naším územím. A hoci sa svetlá v panelákových oknách v Petržalke zhasínajú pomerne skoro, pocit odcudzenosti som tu nikdy nezažil.
Priam legendou sú akcie niektorých obyvateľov, ako napríklad vítanie olympijských vodných slalomárov bratov Hochschörnerovcov ich susedmi po návrate z úspešnej súťaže.
Hoci ani ja samozrejme, netvrdím, že poznám všetkých susedov z toho nášho vchodu. Aj minule ma, sediac na lavičke pred vchodom, prekvapila dlhonohá brunetka...
"...Petržalka je úžasná tým
že tam vlastne tá anonymita
robí ten génius loci
lebo to je to
v čom sa môžem cítiť bezpečne
že môžem existovať bez toho
aby mi niekto nazeral do duše
alebo hocikam..."
(Juro, 19)
(Citácie pochádzajú z knižky "Engerau", ktorú zostavili z rozhovorov s obyvateľmi Petržalky Ida Želinská a Fedor Blaščák. Knižku vydalo Centrum komunitného organizovania, ktoré okrem toho práve v Petržalke za pomoci bezdomovcov buduje bludisko. Vrelo vám ju odporúčam, nech ste odkiaľkoľvek.)
chren.blog.sme.sk
Autor: MARTIN CHREN
