Prečo sa však stále nedarí meniť veci, ktoré sú úplne zadarmo, prípadne ktoré stoja len trochu ľudskej snahy?
Celkom nedávno sme boli nútení navštíviť pohotovosť v najväčšej bratislavskej nemocnici. Naposledy som tu bol pred rokom, a celkom ma zaujímalo, čo sa zmenilo. Nuž - veľa nie.
Obraz prvý - stoličky
Predstavte si dlhú chodbu, s radom stoličiek a niekoľkými vstupnými dvermi do ordinácií. Čo myslíte - nachádzajú sa stoličky pri dverách? Nie! A načo aj - načo dávať stoličky k ambulancii, pri ktorej stoja proti svojej vôli zástupy od bolesti sa zvíjajúcich "zákazníkov", keď môžu byť na opačnom konci, 50 metrov od dverí?
Na mieste, kde sa čaká na röntgen a kde za celý čas, čo som tam pobudol, nečakal nikto. To vážne nikomu, nikomu v takomto zariadení nenapadne, že tých pár hodín, čo si tu v priemere človek odstojí, by si niekto aj rád sadol?
Náklady na riešenie: nulové, efekt: zmiernenie utrpenia nešťastníkov.
Obraz druhý - výkričníky
Niekedy mám pocit, že sme národ s tendenciou každému rozkazovať. Všimnite si niekedy oznamy, visiace po rôznych úradoch. Zaráža ma, že si nikto z celej inštitúcie neuvedomí, že je lepšie napísať niečo ľudskou rečou, než vyvesovať oznamy typu "vstup povolený len s kartou poistenca!!!", prípadne "o poradí rozhoduje lekár!!" a "povinnosťou je mať uhradený...!" a tak ďalej - čím viac výkričníkov, tým lepšie, samozrejme!
Náklady: nulové, efekt: pocit, že komunikujete s ľuďmi.
Obraz tretí - deľba práce
V permanencii sú dve ordinácie - jedna úrazová, druhá interná (za nepresnosť názvoslovia sa ospravedlňujem). Možno je to náhoda, ale už druhýkrát sa mi stalo, že nepomer vo výkone bol priepastný - mládenček s narazeným prstom odchádzal po pár minútach domov, kým pri druhých dverách sa dve hodiny zvíjalo v bolestiach niekoľko dám so zápalom močového mechúra.
Neviem, na základe čoho sa určujú služby na pohotovosti, ale je zaujímavé, že v Bratislave sa hovorí o prezamestnanosti v zdravotníctve, ale tam, kde treba, ľudia nie sú.
Možno to bola po niekoľkýkrát opäť len náhoda.
Obraz štvrtý - lakte majú prednosť
Naša chronická choroba - každý má najväčší problém, všetci sa strašne ponáhľajú a všetci musia byť vybavení hneď. Bolo by to v poriadku, keby zostalo pri pokusoch a keby ich do smutnej reality nepretavoval samotný doktor. Potom to vyzerá tak, že pipenka s výrečným frajerom sa aj napriek hlasným protestom dostane do ordinácie 5 minút po svojom príchode, kde si nechá vypísať recept na lieky, a ostatní sa môžu akurát tak zvíjať ďalej a nadávať na svoju nevýrečnosť. Alebo na svoju slušnú výchovu.
Náklady na slušné správanie: nulové, efekt: pocit, že žijeme v normálnom svete.
Koniec dobrý - všetko dobré
Nakoniec všetko dobre dopadlo, doktor bol milý, poradil, poriešil - to je všetko v poriadku. Len ten pocit polovičatosti ma nahlodáva pri každej podobnej návšteve. Vari raz nastane čas, keď si aj riaditelia nemocníc uvedomia, že aj tieto inštitúcie musia fungovať na princípoch súkromnej firmy - a to hlavne vo vzťahu k svojim pacientom, s nutnou dávkou prozákazníckosti, koučingu svojich ľudí, a celkovou starostlivosťou o pacienta.
Obávam sa však, že toto žiadna vyhláška ministerstva zdravotníctva neprinesie.
styk.blog.sme.sk
Otec s dcérou stojí pred dverami ambulancie z oba- vy, že inak by čakal ho- diny.
Autor: SVEŤO STYK
