S podobným prípadom sa slovenská a podľa všetkého ani československá justícia ešte nestretla.
"V histórii slovenskej kriminalistiky nič také nebolo," potvrdila hovorkyňa Generálnej prokuratúry Jana Tökölyová. O ničom podobnom nevie ani Jiří Štrauss, prorektor českej Policajnej akadémie a autor knihy Dejiny československej kriminalistiky. Ani on o podobnom prípade nič nevie a keby taký bol, "v tíme, ktorý vediem, by nám to neuniklo".
Štrauss si spomenul na iné zaujímavé okolnosti, za akých mizli telá obetí vrážd. Aj na Slovensku je známy prípad zo začiatku 90. rokov, keď na dne priehrady Orlík končili mŕtvoly v sudoch s vápnom. Aj v tomto prípade vápno po reakcii s vodou pozostatky čiastočne rozožralo, ale s účinkami kyseliny sa to nedá porovnať.
Nie celkom výnimočný je prípad z čias prvej republiky. Mŕtvu Otíliu Vranskú vtedy vrah rozrezal na kúsky.
U nás je časté zahrabávanie zavraždených do zeme. Podobný prípad riešil Špeciálny súd týždeň pred kauzou kyselinárov. V tomto prípade nepohodlní končili v cudzích hroboch. Išlo o takzvané biele kone, ktoré organizovaná skupina využívala na obohacovanie sa pri tunelovaní Devín Banky.
V Česku sa vie o dvoch prípadoch, keď obete skončili zaliate do betónu v základoch domu. Zavraždeného Ukrajinca vyhrabal v júli 1998 bagrista, keď robil úpravy na dvore českého moderátorka Přemka Podlahu. V máji 2005 zase české médiá informovali o dvoch Vietnamcoch v základoch domu v Prahe 5.
"Výhodou" rozleptania v kyseline je, že pozostatky mŕtveho už nie sú identifikovateľné. Svedkovia v kauze kyselinári tvrdili, že z nich nezostali ani len zuby. Za pravdepodobné to považuje aj Štrauss. "Myslím si, že identifikácia bola takmer nemožná, ak by bolo telo v kyseline dlhší čas, nedá sa zistiť ani DNA," tvrdí. (rp)
