Výškové obytné domy Margala Towers v hlavnom meste Pakistanu Islamabade zemetrasením najviac utrpeli. Žili v nich aj rodiny švédskych a talianskych vojakov OSN.
Dostať sa v Islamabade k Margalla Towers, na miesto, kde sa zrútil jedenásťposchodový obytný dom, nie je jednoduché. Všetko je zablokované, cesty strážia policajti a armáda. Keď sa nám to nakoniec podarí, okamžite ma upútajú dlhé rady stánkov prvej pomoci. Vyzerá to, akoby si to každá firma rýchlo spočítala - obrovské množstvo novinárov, kamery, zábery do celého sveta. Pod plátennými strieškami, šamianami, sedí po sedem, osem mužov a čakajú. Niekde majú pár fľašiek s minerálkou, ale to je všetko. Spýtavo sa pozriem na svojho sprievodcu. Zbierajú peniaze. Od koho, netuším, lebo všetci obyvatelia z okolitých domov boli vysťahovaní a jediní, kto sa tu môže pohybovať, sú naozaj len novinári, policajti a vojaci. "Dobročinné expo", počujem neskôr trefný názov tejto záplavy reklamných stánkov.
Neustále mi pípa mobil, všetci pripomínajú možnosti prispieť, darovať, pomôcť. Ideme ďalej, zahliadnem mladučkú novinárku, ktorá si čosi zapisuje do bloku a potom podáva "svojmu zdroju" päťsto rupií. Chlapci si ešte aj zarobia.
Adresa, ktorú poznám
Keď kráčame k miestu tragédie, premkne ma mrazivá spomienka. Túto uličku predsa poznám, sprevádzala som po nej syna, keď chodil na návštevu ku kamarátovi, Švédovi Oliverovi. Jeho otec pracoval v UN MOGIP medzi vojakmi OSN, strážiacimi Líniu prímeria na pakistansko-indickej hranici v Kašmíre. Tu bývali ich rodiny. Je to ten istý dom. Neskôr sa dozvedám, že medzi mŕtvymi bolo najviac žien a detí švédskych a talianskych vojakov.
Z diaľky vidím bager, naberá veľkou lyžicou to, čo ostalo po dome. Stál v zástavbe, spojený s ostatnými presklenými mostíkmi. Tie teraz visia po celej dĺžke svojich šťastnejších susedov ako pretrhnuté cievy. Z okolitých balkónov veje farebná bielizeň. Na obrovskom betónovom tráme stojí množstvo mužov oblečených v šalvar kamiz (tradičný pakistanský odev zložený zo širokých nohavíc a dlhšej košele) a sledujú bager. Mĺkvota, ozýva sa len zavýjanie obrovskej mašiny. Stoja tu zrejme už od rána.
"Kto sú tí ľudia, príbuzní?" pýtam sa ticho. Vojak v škoricovej uniforme pokrúti záporne hlavou. Množstvo nečinne sa prizerajúcich ľudí ma prekvapuje.
"Nemôže dvesto mužov dostať lopaty?" pýtam sa zarazene.
Odkiaľ, pôjde ich niekto kúpiť?"
Prvý tragický moment po zemetrasení nastáva vtedy, keď z trosiek kričia ľudia a tí, ktorým sa podarilo vybehnúť z budovy, nemajú žiadne možnosti a prostriedky - okrem holých rúk, aby im pomohli bez rizika, že ešte viac uškodia. Môj sprievodca mi neskôr nahnevane opisuje, ako sa ľudia hneď po zemetrasení snažili rýchlo dostať na postihnuté miesto, aby pomáhali vyťahovať obete zo sutín. Policajti sa však starali najprv o to, aby sa tam nikto nedostal a nezačalo sa kradnúť. Pomoc zavaleným bola až na druhom mieste. Ktovie, ako to bolo naozaj.
Cestou späť hľadám ďalších zrútených "svedkov" zemetrasenia. Nikde nič, dokonca aj stará vodná veža, ktorá bola vždy na spadnutie, sa udržala. Ničivé zemetrasenie v Islamabade a Ráwalpindí, tak dramaticky ohlasované médiami v sobotu večer a celú nedeľu, bolo skrátka nafúknutou bublinou. Očividná manipulácia a deformácia informácií ma prekvapila. Čomu veriť?
Inak to je, prirodzene, v Kašmíre a na severe - v Balakote, Gilgite, Skardu.
Technológie pomoci
To je problém číslo jeden - ako dopraviť pomoc tam, kde je najviac potrebná. Tarify miestnych dopravných firiem, ale aj obyčajné autobusové spoje radikálne zdraželi. Kým do soboty stál obyčajný lístok do Muzafarabádu 100 rupií (asi 50 korún), v pondelok to bolo už 400. Takmer celá mužská časť Kašmíru je väčšinu roka mimo domova, na zárobkoch. Po prvých správach sa zástupy
nešťastných otcov rodín zúfalo dožadovali návratu. Rovnaká situácia bola aj na medzinárodných letiskách na Blízkom východe, kde pracujú tisíce Pakistancov.
Pomáhať chce každý, zvládnuť obrovský prísun humanitárnej "pošty" z celého sveta si však žiada dokonalú organizáciu. Na letisku, ale aj na jednotlivých miestach. Za dva dni nemôže dostať do ruky nikto ani zoznam, ani mapy mestečiek a dediniek s ich presnou lokalizáciou. Čo sa deje na úzkych kašmírskych cestičkách, kde sotva vedľa seba prejdú dva džípy, si nechcem ani len predstaviť.
Ťažko skúšaný Kašmír
Pri sledovaní televíznych správ z kašmírskych hôr vzniká zvláštna situácia. Striedajú sa zábery pristávajúcich lietadiel s tonami kontajnerov naplnených prikrývkami, liekmi a pitnou vodou a na druhej strane zúfalých ľudí bez ničoho. Zavalené cesty. Prístup len helikoptérami. Tie s nádejou očakávajú obyvatelia postihnutých dedín. Často im však len preletia ponad hlavy, čo jednoduchí ľudia chápu všelijako. Napätie a agresivita stúpajú. Ľudí zaujíma, komu pomoc prišla a komu nie, komu rýchlo a komu pomaly.
Pre našinca je ťažké si predstaviť územie zhruba štyrikrát vyššie ako Vysoké Tatry, husto osídlené drobnými domčekmi doslova nalepenými na skalné steny. Akoby ste pri výstupe na Gerlach minuli štyri dediny. Čo smrť nestihla v sutinách domov, dokonala ťažkými zosuvmi pôdy.
Sardar Sikandar Hayat, premiér pakistanskej časti Azad Kašmíru (Azad znamená v urdu, oficiálnom jazyku v Pakistane, slobodný) odhadoval v utorok počet mŕtvych na 20 000. V Muzafarabáde poutekali z väzenia všetci väzni. Iróniou osudu je, že zahynuli len odsúdení na smrť. Ukazuje sa, že najčastejšími obeťami sú tu deti. V čase zemetrasenia sedeli v škole. Ich rodičia ako obvykle pracovali na poliach. Bol čas zberu kukurice. V mestečku Hans-chowki, na hraniciach distriktov Muzafarabad a Bagh zahynulo v školách 230 detí. V Muzafarabáde bola zrovnaná so zemou celá univerzita a vedľa škola, kde bolo v momente zemetrasenia 600 detí. Pakistanskí žiaci sa učia aj v sobotu.
Obchodníci z miestnych trhov hlásia, že sa im minula tradičná biela látka latha. Používa sa na pochovávanie mŕtvych.
Po mojom odchode z Margalla Towers vylovia z trosiek do večera ešte päť mŕtvych a zachránia zranenú ženu. Ďalších päťdesiat až šesťdesiat ľudí je nezvestných. Sedemdesiatročný Masúd sa svojim príbuzným ozýval z mobilu a prosil o pomoc do druhej popoludní. Potom telefón zmĺkol.
V škole, kam prichádzam vyzdvihnúť syna, sa to rojí dramatickými historkami. Príbeh matky, ktorá bola na návšteve vo vedľajšej budove a doma ostali jej dve deti, ostane vo mne trčať nadlho. Uprostred vety odrazu vstala a začala utekať do bytu. Kým schmatla deti a prebehla mostíkom do vedľajšieho domu, prešli vražedné tri minúty. Za sebou videla len prázdnu jamu a smrť. Znie to ako z katastrofického filmu. Čo všetko ešte uvidíme v reáli?
FOTO - AUTORKA, SITA/AP, TASR/AP
Najhoršia je nemohúcnosť. Pozerať sa na zavalených ľudí a nedokázať im pomôcť.
V Kašmíre, zemetrasením najzasiahnutejšom území, bolo najviac obetí medzi deťmi. Sedeli v školách, ktoré sa na ne zrútili. Takto vyzerá jedna z nich.
Na likvidovanie trosiek Margala Towers pozerajú stovky ľudí, nepomáhajú, nemajú čím.
Autor: Viera Langerová, Islamabad
