V bratislavskom Domove seniorov Archa sa riadia tým, že ak nemožno pridať životu roky, tak aspoň pridať rokom život. FOTO SME - PAVOL MAJER
Recept na to, ako prežiť starobu, neexistuje. Nórski dôchodcovia vraj najradšej trávia zimu na Kanárskych ostrovoch, kanadskí majú pre seba celé seniorské mestečko, niektorí americkí si môžu užívať prvotriedne služby uprostred parkov, vodopádov a bazénov. U nás to väčšinou nie je také ružové a mnohí osamelí starkí sa trápia zavretí v panelákovom byte, z ktorého niekedy pre choroby ani nemôžu vyjsť, a kontakt so svetom im sprostredkuje len občas sociálna služba. Ani život s deťmi v trojizbovom byte nebýva práve idylkou. Počúvať starého rodiča po celodennej šichte nezvládne každý. A starý človek, hoci medzi svojimi, sa cíti sám, nepochopený, nepotrebný, na obtiaž.
Preto niekedy, hlavne v meste, radšej hľadá spoločnosť seberovných mimo svojho domova, a keď je zariadenie pre seniorov na úrovni, cíti sa v ňom dokonca lepšie ako doma. Útulný domov dôchodcov, penzión alebo seniorské centrum nie je obávanou čakárňou na smrť. Horšie je, že takých je málo, treba na ne čakať a aj dosť zaplatiť.
Na Slovensku je zhruba dvesto domovov dôchodcov, penziónov či seniorských domov. Denné centrá, kde by príbuzní rodiča ráno doviezli a večer vzali späť domov, stále chýbajú. Kým v minulosti boli všetky zariadenia na porovnateľnej úrovni, dnes sú už medzi nimi rozdiely.
Riaditelia sa však väčšinou snažia udržať úroveň, a preto si domovy vylepšujú rozpočet cez dotácie, granty, sponzorov. Mnohé len vďaka tomu ponúkajú svojim obyvateľom príjemné prostredie, dobré opatrovateľské služby, kultúrne podujatia, spoločenské vyžitie, pocit bezpečia. Samozrejme, pravidelný kontakt s rodinou je nenahraditeľný. Hoci práve ten starým ľuďom často chýba. "Nebýva zvykom, aby sa deti pýtali, ako sa ich starí rodičia majú, či niečo nepotrebujú," hovorí Marta Hokinová, riaditeľka jedného z bratislavských domovov dôchodcov.
O koho sa postarať
Predstave o živote v domove dôchodcov sa starí ľudia väčšinou bránia. Neradi opúšťajú miesta, kde prežili dlhé roky, s ktorými ich spája množstvo spomienok. Nechcú odísť aj napriek tomu, že sa už sami nedokážu postarať nielen o svoj domov, ale ani o seba. Často však iná možnosť nie je. Deti chodia do práce, opateru rodiča nezvládajú.
Určitým riešením sú opatrovateľky prichádzajúce do bytov. Terénnych opatrovateľov môžu zabezpečiť sociálne oddelenia miestnych úradov. Sú nimi pracovníci z povolania, ale aj rodinní príslušníci, platení z dôchodku žiadateľa. Dostanú v priemere 2250 korún mesačne, podľa náročnosti služieb.
Pani Gizela sa do domova dôchodcov nasťahovala len pred mesiacom, v deň, keď poslednýkrát prevzala svoj dôchodok doma. Dvanásť rokov je vdovou, starala sa o dom, záhradu a hydinu. Sily jej však zo dňa na deň ubúdali. "Synovia za mnou nechodili vždy, keď som potrebovala, museli chodiť do práce a ja som bola rada, že ju majú," hovorí. "Keď mi potom povedali, že jeden z vnukov by v mojom dome rád býval, sama som sa rozhodla, že pôjdem do domova dôchodcov. Nechcela som byť na obtiaž. Na miesto v domove som čakala rok a pol. Veľa som sa naplakala, ale odkedy som tu, povedala som si, dosť. Potrebujem pomoc, nevládzem už chodiť. Tu dostanem všetko, čo potrebujem."
Nádej a čakanie
Ľudský vek sa neustále predlžuje, starých ľudí pribúda. Aj preto sa musí na voľné miesto v domovoch dôchodcov či penziónoch čakať. Domovy dôchodcov nemôžu prijať kohokoľvek, slúžia tým, ktorí ich naozaj potrebujú. "Sociálna starostlivosť patrí dôchodcovi, ktorý si nemôže zabezpečiť bývanie, zaopatrenie a stravovanie a rodina sa oňho nedokáže celoročne starať," hovorí Viera Karovičová z Magistrátu hlavného mesta Bratislavy.
V Bratislave, kde počet obyvateľov nad šesťdesiat rokov vzrástol za posledných desať rokov takmer o polovicu, sa na miesto v domove dôchodcov čaká aj päť rokov.
Podobná situácia je aj mimo hlavného mesta. "Máme osemdesiat obyvateľov a rovnaké množstvo žiadostí v poradovníku," hovorí Ladislav Kulich, riaditeľ Domova dôchodcov v Kolárove. "Prijatie nového obyvateľa je podmienené aj tým, či sa uvoľní miesto na oddelení, ktoré vyhovuje jeho zdravotnému stavu. Máme oveľa viac žien ako mužov. Bývajú po dvoch v garsónkach, kde predtým žili penzionované manželské páry, a keď sa uvoľní miesto pri žene, môžeme prijať opäť len ženu, takže muži čakajú ešte dlhšie."
Reťaz čakateľov sa uvoľňuje často až smrťou niektorého z obyvateľov seniorského zariadenia.
Už tri roky sú za vznik a existenciu domovov pre seniorov vo väčšine prípadov zodpovedné mestské alebo krajské samosprávy, ktoré sú pri ich zriaďovaní ovplyvnené finančnými možnosťami.
Vreckové pre seniora
Starý človek odvádza do domova dôchodcov, kde má už trvalý pobyt, časť svojho dôchodku. Výška sumy závisí od rozlohy izby, stravy a úrovne starostlivosti. Platby sa pohybujú od tritisíc do sedemtisíc korún i viac. Najviac platia tí, čo potrebujú nepretržitú opateru. Ak dôchodok nestačí, pomáhajú rodinní príslušníci.
Dôchodcovi musí zo zákona zostať vreckové vo výške dvadsať percent životného minima.
