Keď OĽGA ZÁBLACKÁ začínala, spievala moderný džez so svojou kapelou, až kým jej neporadili, že jej viac sedí pop. Aj keď spieva stále, dnes ju ľudia vnímajú skôr ako moderátorku - popularitu získala najmä poslednou televíznou reláciou Na streche. Takýchto ľudí si zvykneme spájať so spoločenskými stranami časopisov, Záblacká však tvrdí, že do toho sveta nepatrí.

V jednom týždenníku vám nedávno vyčítali, že robíte milého človeka z Jána Slotu, ktorého ste pozvali do svojej relácie Na streche. Bol to váš zámer?

Autor toho článku iste veľmi dobre vie, aký zámer môže mať pozvanie Jána Slotu do zábavnej relácie. O tom predsa nemusíme hovoriť. Mali sme vtedy astronomickú sledovanosť. A ak mu pripadal milý, je to vec jeho vkusu, nie môjho. Na streche sa politici vyskytujú veľmi zriedka z jediného dôvodu - mnohí úzkostlivo skrývajú svoje súkromie. Tí, čo to nerobia, sú u nás z času na čas vítaní. To však, prirodzene, ešte neznamená, že ich obdivujem.

Akých ľudí obdivujete?

Tých, čo robia niečo prospešné, sú dobrí vo svojom kumšte a pritom sú čestní a rovní. Mám rada múdrych, vtipných a vyrovnaných ľudí.

Ako sa vyrovnávate s tým, že ako moderátorka musíte hostiť aj ľudí, ktorí tieto atribúty nespĺňajú?

Je to o profesionálnom prístupe. Viac musím myslieť na to, koho chcú vidieť moji diváci. Ale nestáva sa často, že by bol Na streche niekto, koho si vyslovene nectím. A ak sa to aj niekedy stalo, rozhovor s takým človekom je pre mňa tiež zaujímavý. Pri komplikovaných a kontroverzných ľuďoch sme na všeličo zvedaví. Rada sa pýtam a dozvedám. Isté však je, že dávam prednosť pozitívnym osobnostiam a teším sa, keď sa o nich dozviem niečo nové. Myslím, že práve to sa Na streche deje v najväčšej miere.

Koho by ste nikdy do relácie nepozvali?

To je zložitá otázka. Na streche sú vítaní populárni, známi a niečím zaujímaví ľudia. V tejto šialenej dobe reality show by možno istá časť divákov privítala, keby sme navštívili niektorého z účastníkov Big Brother alebo Mojsejovcov. Bulvárna tlač im venuje skutočne úctyhodnú pozornosť. Nás to zatiaľ nepostihlo a verím, že to tak aj zostane. Na tú našu strechu pod holým nebom radšej pozývame umelcov, športovcov, hudobníkov, jednoducho osobnosti, ktoré sa dostali do povedomia ľudí tým, že vytvorili niečo zmysluplné.

Ako "speváčka na plný úväzok" pôsobíte v šoubiznise skôr príležitostne. Prečo?

To je jednoduché. Keď sme s manželom postavili svoju kapelu a začali sme nahrávať a koncertovať, otehotnela som. Spievala som do siedmeho mesiaca tehotenstva. Mám rada hudbu, ale ten kočovný život ma veľmi nebavil. Doteraz sa neteším, keď musím ísť niekam z domu. Večne iný hotel, posteľ, reštaurácia. Nechcelo sa mi do toho vrátiť hneď, hoci s takou dlhou prestávkou som asi tiež nepočítala. Narodením Miška prišli iné priority, a najmä nekonečný pocit šťastia. Všetko ostatné mi bolo zrazu ukradnuté. Neskôr prišiel na svet druhý syn a do toho vlaku som už nikdy nenaskočila. Ale deti pomaly odrastajú, možno sa to ešte zmení.

V rozhovoroch často zdôrazňujete dôležitosť rodiny. Ako sa stalo, že sa vám vyhýba bulvár neustále mapujúci škandály, zmeny partnerov, romániky a podobne?

Asi preto, že ten románik, čo sa vtedy začal, sa ešte neskončil. Mám stále toho istého partnera a dúfam, že máme ešte veľa času na lásku. Pre bulvár som našťastie málo zaujímavá.

Ako to robíte, že sa iskra medzi vami nestratila ani po dlhodobom spolužití?

Neviem, na to neexistuje recept. Možno je to o šťastí, možno o tom, že chceme, aby to tak bolo. A ja akosi mám stále chuť byť šťastná. Páči sa mi, keď je pohoda a veselo. Na to treba síce niekedy vynaložiť určitú námahu, ale stojí to za to. Aj k okoliu sme potom lepší.

So svojím partnerom ste dlho žili ako druh a družka, hovorili ste, že mať na vzťah papiere nie je dôležité. Neskôr ste sa vzali. Čo vás k tomu priviedlo?

Raz otvoril škatuľku s prstienkami a požiadal ma o ruku. A mne to bolo sympatické. Zobrali sme sa tajne na naše výročie zoznámenia na Valentína a malý Miško sa pri tom hral na kameramana. Je to naše najmilšie a najvtipnejšie domáce video.

Aké dieťa ste boli vy?

Naši to so mnou asi nemali veľmi jednoduché. Bola som svojhlavá a temperamentná, vždy som vedela, čo chcem. Z hniezda som vyletela pomerne skoro. Od strednej školy som hrávala divadlo a donekonečna skúšala s kapelou. Bývali sme v Stupave a to večné cestovanie mi zaberalo veľa času. Po strednej škole som si teda prenajala domček na Trnávke a osamostatnila sa, prirodzene, za výdatnej pomoci môjho chápavého otca.

Skončili ste strednú polygrafickú školu. Dala vám niečo?

Tá škola sa volala grafická a v tom bol problém. Bola to jediná trieda pre celé Slovensko, nebolo jednoduché sa tam dostať. Prihlásila som sa na ňu, pretože ma bavilo kreslenie. To sa tam však vyučovalo v minimálnej miere. Polygrafia ma ničím nepriťahovala, vážne nie som technický typ. Ale škola mi dala niekoľko dobrých spolužiakov a triednu profesorku, s ktorou mám kontakt doteraz. Takže predsa niečo.

Za totality ste absolvovali inštitúciu zvanú Štúdio spevákov zábavného žánru. Ten názov znie dosť podozrivo. O čo išlo?

Teraz sa na tom názve bavíme, ale pre mladých spevákov to bolo vtedy vynikajúce dvojročné štúdium. Mali sme niekoľko predmetov: hudobnú teóriu, dejiny kultúry, spev, hlasovú výchovu, pohybovú výchovu a podobne. Venovali sa nám profesionáli, ktorých sme uznávali. Mojím lektorom bol Peter Breiner. Bol to prvý človek, ktorý mi naznačil, že nemám spievať džez, ale skúsiť pop music. Vtedy som počúvala Ellu Fitzgerald a chcela som byť ako ona. Naša kapela Faun hrala niečo ako pop jazz. Peter, pochopiteľne, rýchlo prišiel na to, čo mi sedí lepšie. Museli sme spievať blues, džez, pop aj muzikál, takže to hneď vyšlo na povrch. Najviac ma však ovplyvnil hlasový pedagóg František Tugendlieb, u ktorého som absolvovala štvorročné štúdium. Jeho hodiny boli pre mňa všetkým. Doteraz sme dobrí priatelia a vždy, keď nahrám alebo vymyslím niečo nové, idem sa pochváliť. Je mojím najlepším kritikom.

Absolvovali ste aj angažmán v zahraničných baroch. Ako spomínate na toto obdobie?

Bola som dva razy v Nórsku, raz v Nemecku a tri mesiace na Malorke. Veľa barov som teda nepobehala. Potrebovala som si zarobiť peniaze a kúpiť klávesové nástroje, čo sa mi podarilo. Dobré na tom bolo len to, že som spievala pesničky od Tiny Turner, Madonny až po Whitney Houston, čiže som sa niečo priučila. Lepšie som si však zarobila v Rusku. Tam boli umelci veľmi slušne platení a spievali vlastný repertoár. Myslím si, že na návštevu sibírskeho Ťumenu, Kazašskej republiky či Orenburgu tak rýchlo nezabudnem. Odvtedy viem, že keď sa dvaja vodiči dohadujú na tom, ako sa dostanú do mesta Stepnogorsk, a jeden povie, to musíš ísť o pol šiestej doprava, nie je to fór. Počas sedemhodinovej cesty šofér naozaj o pol šiestej zabočil doprava a prišli sme na miesto. Za celý čas sme nevideli žiadnu tabuľu, nič len step, uprostred ktorej stála malá benzínová pumpa.

Hudobníci hovoria, že žena v kapele spôsobuje väčšinou problémy, čo vy na to?

To je hlúposť. Vlastne, asi závisí od toho, aká žena. Verím, že moji chalani z kapely by ma nevymenili za žiadneho chlapa (smiech).

Aká je vaša kapela?

Zostava, v ktorej teraz hráme, sa formovala od vyjdenia môjho CD U.F.O. Na koncert spojený s krstom som postavila deväťčlenný band. Bolo to výborné, ale uživiť muzikantov typu Martin Gašpar a Juraj Burian nie som schopná, aj keď sme si potom ešte párkrát zahrali. Teraz hráme v komornejšej zostave, dve elektroakustické gitary, basa, perkusie a spev, do klubov však vyrazíme asi s bicími nástrojmi, dokonca možno priberieme aj klávesy.

Svojho času si zvukári vylepovali na steny štúdií vašu podpiskartu, kde ste boli vyfotená v kratučkých šortkách. Pomohol vám v brandži niekedy váš výzor?

Nikdy sa mi nezdalo, že vyzerám dobre. Bola a som k sebe veľmi kritická. Ale odhliadnuc od toho, vyzerať dobre v šoubiznise nemôže byť na škodu. Smutné však je, ak je to len o vzhľade.

Robíte viac vecí naraz. Čo by ste robili, keby ste mali primeranú rentu?

To je vtipná otázka. Robila by som presne to isté, čo robím, lebo ja to robím rada. Ale iste by som podchvíľou nahrávala vo vlastnom, perfektne vybavenom štúdiu, perfektné pesničky s perfektnými muzikantmi. A keby som mala toľko peňazí, že by som mohla vlastniť a dotovať televíziu, tak by som možno zabŕdla aj do menšinového žánru. A možno by som aj podporovala rádio, ktoré by hralo kvalitnú hudbu. Je mi ľúto, že médiá stále viac podliezajú istú latku vkusu.

Patríte do "smotánkovského" prostredia. Ako sa pozeráte na svet celebrít?

Nepatrím! (smiech) V dnešnej dobe je celebrita už skoro nadávkou. Ja ten svet nevnímam nijako. Smotánkovské akcie nevyhľadávam, ak sa tam niekde vyskytnem, tak len pracovne. Ale medzi takzvanými celebritami, ak nimi myslíme hercov, hudobníkov alebo športovcov, mám veľa priateľov, s ktorými si mám čo povedať. Väčšina z nich však slovo celebrita neznáša.