Stála expozícia býva zväčša pýchou a jednou z foriem prezentácie kultúry každej krajiny, regiónu a mesta. Vo veľkej miere je výkladnou skriňou nielen historického vývoja a jeho kontinuity v danej krajine, ale aj jej vzťahu a prístupu k už vytvoreným kultúrnym hodnotám.

Je svedectvom uvedomovania si vlastného miesta v širšom medzinárodnom kontexte, etablovania sa a hľadania cesty nielen spolupatričnosti, ale aj vymedzenia sa svojou výnimočnosťou. Keďže väčšina stálych expozícií je vytvorená z diel, ktoré vlastní galéria, sú aj ukážkou politiky a stratégie jej vedenia.

Na Slovensku existujú iba dve stále expozície umenia storočia, ktoré len prednedávnom zavrelo za sebou dvere. Uvedomujúc si dôležitosť poznania umenia tohto obdobia, vytvorili ich galérie v Liptovskom Mikuláši a v Dolnom Kubíne, hlavné mesto sa svojou prvou stálou zbierkou umenia 20. storočia prezentuje od septembra, keď pod názvom 100 rokov reality sprístupnila verejnosti svoj zbierkový fond Galéria mesta Bratislavy.

Keďže už niekoľko desaťročí existuje vo svete trend koncipovať expozície nielen ako prierez časom, pristúpila na zvýšenie kurátorských kompetencií a rozšírenej angažovanosti, prezentácie názoru a osobnej skúsenosti aj táto galéria. Výstavu 100 rokov reality vytvoril mladý kurátor Richard Gregor a otvoril ju tesne pred svojím odchodom z tejto inštitúcie. Dvadsiate storočie vymedzil šiestimi témami, ktorými sa snažil vystihnúť problematiku tohto neľahkého, formovo a ideovo rozmanitého storočia.

Jednotlivé témy, ktoré si vybral, sú veľké a rôznorodé - Realizmus a skutočnosť, Vzory a ich presahy, Dielo ako konštrukcia, či Veľké telo. Expozícia sama v konečnom dôsledku nie je veľká a v šírke tém sa stráca. Keďže je vytvorená z už existujúcich zbierok, ktoré neboli tematicky vymedzované a budované, môže inštalácia budiť dojem násilného spájania, inokedy pôsobí prvoplánovo, ako je to napríklad pri spojení videa zachytávajúceho cestovanie Antona Čierneho s Bazovského Dedinou a Kollerovou kolážou "minulosti a prítomnosti".

Vytiahnuť na svetlo sveta diela z depozitára je v každom prípade čin, ktorý treba pochváliť. Najmä, ak ide o také skvosty, ako je Ulička Ilony Németh, práce Júliusa Kollera, Rudolfa Sikoru, Ladislava Čarného, či jeden z oltárov Stana Filka. Na škodu veci je však neprehľadnosť - najmä, ak nie sú jednotlivé časti expozície označené vybranými témami. Tie sa totiž všade uvádzajú spoločne, čím pre diváka kurátor vytvoril bludisko, v ktorom sa môžete orientovať iba intuitívne.

Na škodu je aj nesamozrejmosť sprievodných materiálov, ktoré by mali byť divákovi automaticky vložené do ruky, aby mu ako Ariadnina niť pomohli v ceste poznania. V tomto prípade sa na diváka úplne zabúda a výstava tak namiesto zámeru ukázať a poučiť, mätie a zneisťuje. Divák je opäť postavený do pozície toho, kto ničomu nerozumie, a galéria sa mu nesnaží ani v najmenšom pomôcť.

Zdôrazniť treba aj fakt, že si táto galéria stálou expozíciou zaplnila kvalitné priestory, v ktorých doteraz dostávali miesto pravidelne sa meniace výstavy. Práve ich kvalitou, ale aj intenzitou, sa galéria v posledných rokoch vyčlenila z priemeru, a stala sa akýmsi stánkom súčasného umenia v malom. Otázne je, či stála expozícia 100 rokov reality napriek snahe o inakosť (a tým možno pútavosť), dokáže pritiahnuť taký záujem, ako to bolo pri výstavách mien Hannah Darboven, Gerharda Richtera či Stanislava Kolíbala.