Vo svete zúria hurikány a iné prírodné katastrofy a my sa radujeme, že Slovensku sa vyhýbajú. Ale vyhýbajú sa naozaj? Príroda je spravodlivá - prírodné katastrofy sa ani Slovensku nikdy nevyhýbali.
Spomínam si napríklad (rozprávala mi to mama, ktorej to zas rozprával jej otec), že aj v mojom rodnom mestečku sa raz ráno partia chlapov - starý otec medzi nimi - vybrala kosiť lúky a na poludnie sa za nimi vybrali aj ženy s obedom. A práve v tej chvíli - hoci obloha bola bez obláčika a slnko len tak pražilo - zrazu nastala tma. Všetkých na tých lúkach sa zmocnila hrôza. Popadali na kolená, začali sa modliť, vykrikovali svoje hriechy a prosili Pána Boha o odpustenie, lebo si mysleli, že nastal koniec sveta. Poprezrádzali pritom aj tajomstvá, ktoré si pôvodne chceli odniesť do hrobu. Avtom, akoby si to Pánboh s koncom sveta rozmyslel, sa zrazu zase rozvidnelo a všetko bolo ako predtým. Akurát ženám sa už nechcelo obskakovať mužov a pobrali sa za deťmi. A chlapi zas nechali kosy kosami a ponáhľali sa do krčmy. Iba dvaja vraj ostali strážiť pred krčmou - po hodine ich striedali vždy iní dvaja - dávali pozor, či sa to nezopakuje. Dvom sa i zdalo, že tajomná tma sa vracia, s krikom vbehli dnu, ale keď vyšli aj s ostatnými zas pred krčmu, zahanbili sa, nič sa neopakovalo. Na nebi svietili hviezdy, to sa len normálne zvečerilo.
Viem, poviete si, že to nebola nijaká prírodná katastrofa, iba neškodné zatmenie slnka. Lenže čo ľudia vtedy vedeli o zatmení slnka? Starý otec ešte rozprával, že keď sa po zatmení rozjasnilo, jedna žena sa začala od úľavy hrozne smiať. Smiala sa celú noc a celý deň, a ani potom nevedela prestať - na tretí deň z toho smiechu zomrela. Pre tú ženu to teda predsa len bola katastrofa. A čo sa dialo v rodinách tých, čo sa popriznávali ku svojim hriechom, to si ani nejdem predstavovať.
Dnes sa už ľudia zatmenia slnka neboja a proti smiechu sú injekcie. Ani k hriechom sa len tak ľahko nepriznávame, namiesto priznania hovoríme „no comment" veda a vzdelanie nás učí čeliť prírodným katastrofám.