lebo nebola občiankou Českej republiky. No minulý rok už toto ocenenie aj vďaka nej získal jej žiak, slovenský občan Lukáš Kimlička. Atmosféra v hodnotení domácich i zahraničných módnych tvorcov v Čechách sa mení na lepšie. A na Slovensku "naivne a s túžbou čakám, že generácia nových módnych dizajnérov už tu je a že bude možné s nimi postaviť alternatívu proti komercii," hovorí módna návrhárka Lea Fekete.

V roku 1993 ste v Düseldorfe výrazne zaujali slovenskými folklórnymi motívmi a priehľadnými korzetmi. Prejavil sa tento váš úspech v nejakom konkrétnom výsledku?
V Düseldorfe za mnou všetci chodili a pýtali sa, kde a ako to budem realizovať, ako sa môžu k mojim prácam dostať. Vtedy som to brala dosť na ľahkú váhu. Myslela som si, že to príde akosi samo. Na mnohých medzinárodných prehliadkach som bola vlastne prvolezcom. Dnes by už moji študenti vedeli, ako majú zareagovať.

Móda je čoraz väčší biznis. Pozorujete takýto vývoj za posledných 15 rokov?
Kým v 90. rokoch sa ešte dalo hovoriť o nejakých trendoch, po roku 2000 sa všetko so všetkým spája. Sú tu výrobcovia látok, obchodníci, dizajnéri a ďalší ľudia z módneho priemyslu, ktorí sú ovplyvňovaní budovaním veľkých marketingových sietí. A marketingový boom nie vždy potvrdzuje kvalitu. Skôr naopak. Narastá akčnosť, frivolnosť - stačia tri týždne, aby tovar vydržal a zarobil. Obchodníkom ide len o to, aby mohli obliekať čo najviac ľudí a aby čo najviac mladých presvedčili, aby vyhadzovali peniaze a nerozmýšľali o tom, na čo, lebo je tu obrovská ponuka. Zostať pod týmto tlakom triezvo stáť a uvedomiť si, či to potrebujem, alebo nie, je veľmi náročné. Nemôžeme to chcieť od tínedžerov, ktorí majú plné právo všetko skúšať a hľadať, ale pokojne môžeme byť nároční ku starším. Vo veku vysokoškolákov by sa už mala formovať individualita, názorovosť, odlišnosť.

Aká je táto schopnosť u nás všeobecne?
Na Slovensku je ešte stále v plienkach. Keď idete po ulici, vidíte krásne ženy, ale zaručene majú všetky tričká na ramienkach, lebo si myslia, že sú automaticky „in". Uniformita je tu stále. Chceme vyzerať „in", ale len na základe nejakej zúfalej banality. Neviem, či je to potreba istej spolupatričnosti. U našich ľudí chýba snaha o sebapoznanie, o otestovanie sa v tom, aké máme v živote možnosti, ciele a čo od života očakávame. Odzrkadľuje sa to aj vo vzťahu k oblečeniu - či to, čo nosíme, nám vyhovuje, či to chceme.

Asi sa všetci dobre cítia v tričkách a džínsoch.
Hneď ako si človek uvedomí, že si na sebe musí otestovať, či práve džínsy mu sedia a či sa v nich dobre cíti, a rovno ak zistí, že ich chce mať na sebe čo najčastejšie, zíde mu na um zaručene i to, do akého prostredia si ich obliecť už nemôže. Niektoré spoločenské stretnutia vyžadujú jednoducho vyšší štandard. Nedá sa povedať si, že si to nebudeme všímať, lebo si to ľudia všímajú na celom svete. Ľudia sa vlastne chcú odlišovať a najčastejšie práve tým, čo si oblečú.

Šaty robia človeka?
To stále platí. Aj keď sú úpadok a degradácia obliekania v masovom meradle očividné, nikdy nenastane situácia, aby ľudia cez to, ako sa ustroja, nedali najavo stupeň svojej úcty k tomu druhému. Naša doba narúša tieto pravidlá hry, ale, paradoxne, aj slovenskí politici sa v tom už konečne naučili chodiť. Keď si spomenieme, ako vyzerali pred 5 alebo 10 rokmi, bola to komédia. Dnes už pochopili, aký je imidž dôležitý. Snažia sa nám dokázať, že vo všetkom vyrástli.

Nie je to čisté klamstvo?
Ten klam znamená, že všetko je hra, ale má svoje pravidlá. Oblečenie, ktoré vyjadruje úctu k tomu druhému, je rovnako hra, aj keď úctivá. Imidž ako taký je vždy hrou a my sa musím naučiť rozlišovať. Nesmieme sa zaskočiť situáciou, že sa síce oblečenie dostalo na vyššiu úroveň, ale človek samotný ostal stáť na mieste. Chvalabohu, že sa za tie roky niečo pohlo, veď je to normálne a slušné, ale malo by sa niečo odohrávať aj vnútri tých ľudí, čo sú dobre oblečení. Móda a cez ňu aj formovanie človeka si vyžaduje názor na život, ktorý žijeme, lebo sa to nedá oddeliť. Móda je súčasťou každodennosti a v obrovskej miere určuje naše sebavyjadrovanie.
Existujú rôzne profesionálne úchylky - napríklad novinári a ich zamestnávatelia sú známi svojou predstavou, že na ich oblečení vôbec nezáleží.
Keď pracujem, tiež si najradšej oblečiem rifle a tričko, ale nepamätám si, že by som takto vybehla na akékoľvek stretnutie. Novinár tým prezrádza, že je veľmi zaneprázdnený, čo je pochopiteľné, ale mal by mať v kancelárii odev, ktorý mu pomôže pri náhlej zmene situácie. Nemôže predsa nejakej významnej osobnosti povedať, že prepáčte, len som tak vybehol z redakcie. Netreba síce hrať divadlo za každú cenu, ale musíme poznať mieru.

Dá sa ešte v móde niečo naozaj revolučné vymyslieť, ako napríklad minisukne, šortky, tangá, keď už sme všetci skoro nahí?
Určite príde niečo, čo oživí všednosť. Sme síce ovplyvnení médiami, internetom a ani módna špionáž nezaháľa... Ale takí ľudia ako Galiano vždy prídu s novou víziou, ktorá je fascinujúca. Je to živá rozprávka, ktorá nám hovorí o dobre, kráse, láske a upozorní nás na ten správny smer imaginácie a dobrého pôžitku. Verím, že aj móda znovu naberie pravidlá krásy a galantnosti. Dior, ktorý najviac zarába na kozmetike a parfumoch, potrebuje Galiana, aby práve takúto esenciu odovzdal ďalej. Nedá sa to uchopiť - je to len akýsi závan, pocit, niečo, čo nás dráždi a pritom rozochveje a dá impulz k niečomu, že sa aj my začneme ináč správať. Móda má obrovské možnosti, rovnako ako divadlo, tanec, hudba.

Nepociťujete na vlastnej koži totalitu komercie?
Ale áno, verejnosť nerozlišuje medzi módnym výtvarníkom a firmou, ktorá predáva značky a je komerčne úspešná. Nevie si uvedomiť, že módny dizajn je nadčasovou víziou. Práca výtvarníka nemusí byť hneď merateľná, ale isté jeho videnie a detaily ovplyvňujú vývoj štýlu a názorov v obliekaní. U nás je zvyčajné, že ľudia neodlišujú komerčnú módnu prehliadku od autorskej. V tomto sú tu stále stojaté vody. Aj preto sme tu zatiaľ skoro nič nepovedali. Trochu naivne a s túžbou čakám, že generácia vyštudovaných módnych dizajnérov už tu je a že bude možné s nimi postaviť alternatívu proti komercii, ktorú síce nemôžeme vylúčiť, ale môžeme dokázať, že súčasne s ňou tu bude žiť aj výtvarné umenie. Keby ku mne do galérie nechodili cudzinci a nekupovali moje výtvarné veci, prestala by som veriť, že tá budúcnosť tu je. A toto ma drží pri chuti ďalej tvoriť a vymýšľať.

Hovoríte, že naši ľudia sú akísi uniformovaní. Je to azda v iných krajinách lepšie?
Niežeby sme sa vyslovene zle obliekali, ale nedokážeme sa uvoľniť natoľko, aby sme sa vedeli obliekať lepšie. Naše ženy by sa mohli obliekať s oveľa väčšou fantáziou, otvorenejšie, ľahšie, individuálnejšie.

Čo si myslíte o tom, ako sa v móde stierajú rozdiely medzi mužmi a ženami?
Musí to tak byť, lebo to súvisí s celkovou úlohou a postavením pracujúcich žien. Na druhej strane, veľmi by ma zaujímal názor nejakého zahraničného špičkového návrhára na to, čo slovenské ženy vlastne potrebujú. Ako by ich chcel vidieť on. Táto otázka mi vždy zíde na um, keď sama hodnotím napríklad francúzske alebo talianske ženy - ako pozorovateľ, samozrejme. V slovenských ženách vidím veľkú devízu - všetky sú veľmi krásne. Keď venujú pozornosť svojmu vzhľadu, je jedna krajšia ako druhá. Vo svete to nie je zvyčajné. A možno by našim ženám stačilo naozaj veľmi málo, aby o sebe prezradili viac. V móde netreba priveľa hovoriť, stačí menej.

Ste známa svojím minimalistickým štýlom...
Pri úvahách vyhodiť všetky pre a proti skončím vždy na tom absolútne jednoduchom riešení. S odstupom času vidím, že stavarina, ktorú som študovala 5 rokov, mi bola veľmi prospešná. Deskriptíva, schopnosť predstaviť si konštrukciu - to je vlastne strih. Strih je rovnaká stavba ako konštrukcia v architektúre a nedá sa ničím iným nahradiť. Vždy som si zakladala na tom, že radšej menej, ale veľmi dobre, ako veľa a zle.

Prečo ste študovali práve stavebné inžinierstvo?
Na gymnáziu som sa rozhodla, že nevstúpim do SZM, lebo som neakceptovala dôvody, prečo by som to mala urobiť. Vnímala som to ako boj ‚kto zkoho', či vydržím všeobecný tlak. Vydržala som ho, veľa som si dokázala, ale len do času, kým som išla na vysokú školu. Dva roky som sa nedostala na štúdium záhradnej architektúry, lebo som nemala potrebné odporúčanie zo SZM. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Povedala som si, že budem študovať niečo, čo by chcel otec, keby mal syna. Prihlásila som sa na stavebnú fakultu, lebo môj otec bol inžinierom v oblasti vodných nádrží a priehrad. V tom čase bolo pre mňa jasné, že vysokú školu jednoducho mať musím, ak si uvedomujem, že mám na to kapacitu. Začala som študovať a zároveň som pracovala s hlinou. Robila som s keramikou a textilom.

Mohli ste sa teda pokojne stať spoluatorkou Gabčíkova?
Vlastne áno. (Smiech.) Robila som ťažké skúšky o pevnosti a pružnosti betónu a iných materiálov. Sama som nerozumela, ako som to zvládala, ale doma som vždy zožala úžasný úspech. V tom zmysle, že predsa len niečo poriadne zo mňa bude. No na druhej strane, batikované šatky s korálkami - moja pravá záľuba - sa stále dobre predávali. V tých podmienkach sa mi vlastne podarilo vytvoriť si akúsi maličkú manufaktúru.

Uvedomoval si váš otec, že študujete niečo, čo je vám cudzie?
Chcel, aby som získala vysokoškolské vzdelanie. Otec dlhé roky pracoval v Stavoprojekte a celý život chcel skúsiť prácu v zahraničí. Až keď mal 55 rokov, dostal sa do Alžíru, kde 7 rokov pracoval ako zahraničný expert v stavebníctve. Napokon tam nečakane zahynul... Podarilo sa mi s ním ešte zažiť neuveriteľné veci. Obidve moje sestry už boli vydaté, mala som odrazu privilegovanú možnosť chodiť za otcom na tri mesiace. A tam otec moju zručnosť rozvíjal. Sám mi kupoval korálky, ťaviu vlnu, hodváb, lebo som ako Európanka nemohla nikam chodiť, iba ak do potravín. Vtedy pochopil, že človek musí robiť to, čo má rád, a čo ho pripraví aj iným spôsobom na život, ako je formálne štúdium.

Ako ste vytrvali na svojom predurčení?
Počas štúdia som sa vydala a narodil sa mi syn Marek. V roku 1988 sme s Adou Krnáčovou a Danielom Brunovským založili tvorivú skupinu SET '88, aby sme so svojou prácou obstáli pred odbornými výtvarnými komisiami. Experimentálne vytvorený autorský textil bol vtedy novou témou, a sama, bez akademického výtvarného vzdelania som nemala šancu prejsť ich sitom. Stále som študovala vodné stavby. Zobrali sme to frontálnym útokom - podarilo sa nám vystavovať svoje kolekcie v Prahe a napokon sme ich predávali v Diele.

Rok '89 vás teda zastihol v plnom prúde...
Do Fondu výtvarných umení ma prijali na základe pripravených individuálnych kolekcií 20. novembra 1989, čo pre mňa znamenalo viac ako štátnice. Bolo to v Umeleckej besede, kam sa v ten deň všetci umelci a budúci vepeenkári nahrnuli, aby zaujali postoj k 17. novembru. A hneď na druhý deň sa mi narodilo moje „revolučné" dieťa Terezka. Ďalšia pointa je v tom, že Fond o dva mesiace zrušili. (Smiech.) Nakoniec som z úcty voči otcovi, ktorý bol nadaný staviteľ, v 5. ročníku vystúpila zo školy, ktorá ma pripravovala na povolanie, čo mi nebolo určené.

Uverili ste porevolučným možnostiam?
Držala ma úplná „úchylka" a posadnutosť. Pri dvoch malých deťoch som v ateliéri po nociach vyrábala nové a nové veci. Podarilo sa nám pripraviť prvé úspešné výstavy v zahraničí. V roku 1990 sa naša skupina akosi prirodzene rozišla. Každý sa vybral vlastným smerom. Ja som sa chcela venovať už výhradne módnemu odevu a dizajnu.

Ste z generácie detí socializmu. V 70. rokoch ste chodili na základnú školu. Aké to bolo?
So sestrami sme boli úplne poslušné deti. Vplyv rodiny bol rozhodujúci. Otec bol uznávaným stavebným inžinierom, ktorému sa podarilo nikdy nevstúpiť do strany, mama má filozofické vzdelanie a ovláda viac ako 5 rečí. Vtedy sa nedalo robiť skoro nič výnimočné, a už vôbec nič „zlé". Až neskôr som sa snažila uniknúť od akýchsi zabehnutých povinností.

Akých?
Hnevalo ma, keď dospelí vo vonkajšom svete posudzovali realitu podľa svojich stereotypných predstáv, ako sa dá prežiť. Týkalo sa to „užitočných" spoločenských postojov, ale aj vzťahov.

Niektorí muži hovoria, že móda je len reklamný obal pre tovar, ktorým sú ženy. Poznáte tento názor?
Pokiaľ ide len o prázdny obsah, tak asi majú pravdu. (Smiech.) Ale to isté platí aj o nich. Mnohí muži sú nesmierne šťastní, keď majú vedľa seba ženu, ktorou sa môžu popýšiť. Tina Turner raz povedala, že aby bola plná entuziazmu, musí sa páčiť sama sebe a mať sa rada. Dôležité je, aby žena stále zrela do krásy, aby sa na nej neodrážali všetky životné osudy, ktoré ju stretli. Je to veľmi ťažké, lebo ani jedna to nemá jednoduché, ale dá sa popri tom všetkom skúsiť si tú krásu vytvoriť, zveľadiť a udržať. Verím, že je to možné a že napriek globalizácii sa k tej kráse vráti aj móda. Ľudia nie sú stroje.

Napriek tomu, že práve globalizácia z nás vytvára sériové výrobky?
Ľudia zo Západu, čo si už užili dostatok konzumu, si odrazu oveľa viac vážia nielen svoju prirodzenosť, ale aj existenciu, prítomnosť, lásku, túžbu, a nie sú ovplyvnení komercionalizáciou. Naopak, snažia sa zharmonizovať so životným prostredím. Musíme sa naučiť zastavovať svoje potreby, ktoré u nás už nie sú potrebami, ale márnivosťou a nenažranosťou. My sme tu vo fáze šialeného tempa Big Brother, VyVolených, Auparkov a Liedlov, a mladý človek naozaj má čo robiť, aby to zvládol. Som z generácie, čo si ešte pamätá socializmus a žije teraz, a mala som iné predstavy o tomto čase.

Aké?
Netušila som, že podľahneme takému strašnému konzumu. Myslela som, že to zvládneme - budeme si vedomí súvislostí aj preto, že sme dokázali existovať aj keď to nebolo jednoduché.

Konzumný a pasívny spôsob života často vyplýva aj zo zlých sociálnych pomerov...
Prečo to tak je? Prečo sa naši ľudia nezamyslia nad tým, že by mohli sami začať niečo robiť? Na čo čakajú? Prestupných období v živote je veľmi veľa, ale ak je potrebné nájsť nejakú cestu, tak ju proste musíme hľadať. Stále tu prevláda umelý dojem, že to tu niekto zmení. Nikto nič nezmení a každý musí začať sám od seba. Môžu sa otvárať rôzne témy a politické kauzy, ale ja už dnes len veľmi ťažko poviem, komu by som chcela dať svoj hlas, lebo sa mi zdajú byť všetci rovnakí. Verejnosť vie, že to, ako sa delí politická scéna, už nie je až také podstatné. Chce to možno len silu na to, aby si to ľudia povedali nahlas. Mám pocit, že teraz prežívame prechodné obdobie, kým sa ľudia odhodlajú začať byť pravdivými voči sebe, a to už určite pôjde. Ak to nepôjde, bude už možno neskoro, lebo šance budú premárnené a stanú sa z nás lokaji, ktorí budú len slúžiť. Počula som názor obchodníka, ktorý hovoril, že je fajn, ak tu máme ekonomický boom a lacnú pracovnú silu, ale prečo Slovák nenabral toľko odvahy, aby tu začal niečo robiť sám? My sa len spokojne prizeráme. Netvrdím, že všetci, ale o úspechoch sa málo hovorí - veľmi mi tu chýba vzájomná podpora.

Nebojíte sa, že naša sila je len ilúziou?
Už som sa viacerých ilúzii musela vzdať. Nebola by prvou.

Akých ilúzií ste sa vzdali?
Bola som napríklad presvedčená, že tu nemôže až takto dlho pretrvávať záujem o to, aby zákony nefungovali. Verila som, že zákony budú postavené tak, aby sa ustálila hladina a aby začali fungovať. Aby sa tu urobil poriadok a zlodeji, čo sú pre všetkých evidentnými zlodejmi, boli potrestaní a aby zákon nebolo možné obchádzať. Očakávala som od našej spoločnosti, že bude aktívnejšia a razantnejšia. Rovnako sa to týka kultúry. Nám všetkým by malo záležať na tom, aby kultúra nestrácala hodnotu. Ale na oficiálnych miestach máme ľudí, ktorí ani nevedia, čo tá kultúra vlastne znamená.

Hlavne, že sú dobre oblečení. Čo poviete na uniformy našej hradnej stráže?
Stále rozmýšľam, prečo sa to vlastne dopustilo, že hradná stráž vyzerá práve tak, ako vyzerá. V tých uniformách sa ide uvariť a vyzerá komicky, ako pred salašom. Na Slovensku predsa máme odborníkov, ktorí poznajú historické oblečenie, majú zmysel pre súčasnosť a hlavne, disponujú predstavivosťou. Naozaj tu sú ľudia, s ktorými sa dá poradiť - či už historici, divadelní kostyméri, alebo módni návrhári. A to nespomínam posúdenie verejnosťou, ktorá má k tomu čo povedať. Prečo sa pri návrhu uniformy vychádzalo z princípu - veď toto musí stačiť? Nikdy nič nemusí stačiť, keď tým oslovujeme aj ľudí do budúcnosti!

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ