iná.
V prvom rade nejde o ozajstnú Nobelovu cenu. Jej presný názov je Cena Švédskej banky za ekonomickú vedu na pamiatku Alfreda Nobela. Na rozdiel od fyziky, chémie, medicíny, literatúry a mieru nebola v známom Nobelovom testamente, ale založila ju Švédska národná banka (Sveriges Riksbanks) v roku 1969, keď bol Nobel už 72 rokov po smrti. Nielen Nobelovi dedičia preto spochybňujú právo banky používať meno vynálezcu dynamitu, zvlášť keď je nepravdepodobné, že by Nobel pri svojom idealizme navrhol cenu za prínos k budovaniu kapitalizmu.
Ďalšie odchýlky od originálu sú v spôsobe výberu laureátov. Víťazi piatich pôvodných "nobeloviek" vzídu z nominácií z viac ako troch tisícov vedcov. Ich nominácie potom aj niekoľko rokov posudzujú 15-členné komisie, ktoré svoj návrh predkladajú Nobelovmu výboru. Komisia, ktorá navrhuje cenu za ekonómiu, má členov šesť. Tento dvojtretinový rozdiel sám osebe by možno nemusel byť dôvodom na pochybnosti, ak by šéfom komisie nebol Assar Lindbeck. Tento konzervatívny švédsky ekonóm má totiž veľmi blízko k chicagskej škole ekonómie (podľa University of Chicago), ktorá doteraz vyrobila rekordný počet piatich laureátov Nobelovej ceny.
Kritici nachádzajú problém aj v laureátoch. Učenie viacerých z nich zostalo len v knihách a učebniciach bez toho, aby sa nimi riadila nejaká vláda či firma. A naopak, ako sa mohlo stať, že doteraz Nobelovu cenu nezískal nijaký ekonóm z Japonska, ktoré v minulom storočí predviedlo ukážkovú cestu ekonomickej premeny? Švédska kráľovská akadémia musí vysvetľovať aj to, prečo od roku 1999 dostávajú cenu takmer výlučne Američania. Za dôvod považuje fakt, že v USA jednoducho investujú do vedy najviac peňazí.
Kritikov, nech majú akýkoľvek dôvod, môže tešiť aspoň jedno: na rozdiel od ostatných cien odmena pre ekonómov nepochádza z Nobelovho dedičstva. Desať miliónov švédskych korún (viac ako 40 miliónov Sk) vyplatí švédska banka zo svojich trezorov.
JURAJ JAVORSKÝ
