"Myslela som, že ma budí brat," hovorí mi spolužiačka môjho syna, keď si rozprávame, čo sa v sobotu ráno, okolo deviatej pakistanského času dialo. Zemetrasenie u nás doma sa začalo nenápadne, pri raňajkách. V prvý moment som mala pocit, že naša fenka Matilda vyvádza pod stolom. Kymácanie veľkého lustra a ustrašený psí pohľad ma vyviedli z omylu.

"Zemetrasenie," skonštatovala som a vyrútili sme sa von. Vzduch naplnili desivé vŕzgajúce zvuky a nás napĺňala panika. Bez slov som sa pozerala na steny domu, či sa na nich neobjavia praskliny. Okolo sa klátili stromy a ja som rýchlo premýšľala, či pod nami nie je pivnica, kam by sme sa mohli prepadnúť. Držali sme sa za ruky. "To bude niečo silné," poznamenal manžel. "Mala som zobrať pasy a peniaze, čo keď sa to zrúti?"

Krátke, tiché repliky a pod nami rozvibrovaná, reptajúca zem. Všetci susedia stáli vonku a mlčky sledovali, či zostane kameň na kameni. Zvláštne, napäté ticho. Všetko sledujeme z kopca, na ktorom dosiaľ stojí náš dom. Napokon sa niekoľkominútová tortúra končí. Jediný dôsledok je, že prestal fungovať internet. To všetko platí, kým si nezapneme televíziu. Tam sa hrôza vyleje naplno.

Náš syn Miško mal v sobotu oslavovať narodeniny a pozvaná bola celá jeho medzinárodná trieda. Oslavy boli naplánované až po šiestej večer, lebo jeho väčšinou moslimskí spolužiaci mohli prísť až po modlitbách a spoločnej rodinnej večeri Iftar. Z televízie sa dozvedáme, že spadli nejaké budovy Margalla Towers, štvrte, kde stáli obytné budovy. Miško je zhrozený. Hišam, jeho najlepší kamarát, býva práve tam. Na šiestom poschodí. Hneď mu telefonuje, ale aparát je hluchý. Deň potom zistíme, že sa mu nič nestalo. Práve sa odtiaľ odsťahovali.

Telefonáty sa množia, deti volajú a pýtajú sa, či majú prísť. "Kto chce, nech príde," odpovedám na spýtavý pohľad nešťastného syna. Tak, uprostred tejto výnimočnej udalosti musíme vyzdvihnúť v cukrárni tortu. Ideme mestom, pred každou väčšou budovou, bankami, poštami a rôznymi úradmi sedia skupinky mužov. Dovnútra sa neodvážia.

Keď sa vraciame s balónmi a tortou domov, nasleduje druhá vlna. Stojím tam nehybne, chvenie trvá len okamih. "Každú chvíľu sa mi zdá, že sa niečo chveje, neviem, či je to zdanie, alebo realita. Zobúdzam sa aj v noci, chveje sa nočná lampa a pohár s vodou. Prehodím sa na druhý bok a spím ďalej."

Autor: Viera Langerová, Islamabad pre SME