Záujem o koncert huslistu Vadima Repina bol veľký, niektorí diváci museli sedieť na pódiu. FOTO - MIROSLAV HUDÁK
Bratislavské hudobné slávnosti možno bez zaváhania nazvať naším najvýznamnejším kultúrnym podujatím v oblasti klasickej hudby. Festival vstúpil už do piatej dekády existencie v novej podobe - usporiadateľom už nie je Hudobné centrum. Vlani na jeseň túto úlohu zveril minister kultúry Slovenskej filharmónii. Nakoľko však základy organizačného tímu zostali prakticky nezmenené, návštevníci to sotva výraznejšie zaregistrovali.
Hviezdy a outsideri
BHS nie sú špecializovaným festivalom. Dramaturgická širokospektrálnosť prináša isté riziká, v posledných ročníkoch bol však program zostavený tak, aby si dokázali vybrať aj tí prieberčivejší. Stačí spomenúť koncerty klaviristu Sokolova, huslistov Kremera a Vengerova alebo uvedenie Honeggerovho oratória Kráľ Dávid. Zrejmá je tendencia pozývať zvučné mená, ktoré sú na rozdiel od iných európskych metropol v Bratislave počas sezóny stále výnimkou. Rovnako sa dá na BHS pozorovať postupný príklon k uvádzaniu veľkých diel 20. storočia.
Takým bolo aj uvedenie Brittenovho Vojnového rekviem v podaní Slovenskej filharmónie, filharmonického zboru a Bratislavského detského zboru na oficiálny úvod aktuálneho ročníka. Interpretačne a výrazovo mimoriadne náročné dielo, ktorým si festival pripomenul výročie ukončenia 2. svetovej vojny, by potrebovalo jednoznačne viac času a možno aj výraznejšiu dirigentskú osobnosť než bol Paul Kildea, aby zaznelo v koncentrovanejšej a zvukovo vyváženejšej podobe. Napriek tomu bolo zaradenie Brittenovej výpovede s naliehavým humanistickým posolstvom mimoriadnym dramaturgickým činom.
V početnosti na festivale tento rok dominoval klavír. Jeho najväčšou hviezdou bol nepochybne András Schiff. Maďarský klavirista sa predstavil sólovým recitálom venovaným výlučne Haydnovej tvorbe, v ktorom potvrdil renomé jedného z najzaujímavejších európskych klaviristov. Poetickosť v Bachovej hudbe chýbala v inak brilantnom výkone mladého Nemca Martina Stadtfelda, ktorý je porovnávaný s legendárnym Glennom Gouldom.
Strhujúcu interpretáciu klavírneho koncertu Saint-Saensa predviedol Američan Tzimon Barto v sprievode Bretónskeho symfonického orchestra. Výkon tohto telesa patril k najpríjemnejším prekvapeniam. Prekvapením bola aj slabšia návštevnosť, no treba dodať, že na nevyspytateľnosť bratislavského publika už doplatili aj väčšie hviezdy.
Sklamaním bolo vystúpenie Ruského symfonického orchestra pod taktovkou Pavla Sorokina. Výkon orchestra bol plný nevyváženosti a nepresností, hoci publikum sa nechalo oklamať hlukom a búrlivo odmenilo povrchný výkon. Večer z podpriemeru vyťahovali len slovenskí sólisti: trubkár Juraj Bartoš a klaviristka Zuzana Paulechová Štiastna.
Kráľovský filharmonický orchester Londýn patrí k svetovým orchestrom zvučných mien. Do Bratislavy priniesol kompaktný zvuk sekcií, disciplínu až odstup a elegantného dirigenta s citom pre detail. Nadšenie divákov bolo v tomto prípade úplne opodstatnené.
V oblasti starej hudby dramaturgia BHS viackrát nevyužila šancu prezentovať špičku z tejto oblasti. Tento rok sa jej to podarilo trochu napraviť koncertom britského vokálneho sexteta King's Singers. Vynikajúci interpreti anglickej a francúzskej renesančnej hudby svoj večer ozvláštnili žalmami súčasného estónskeho skladateľa Cyrillusa Kreeka a univerzálnosť potvrdili v Ligetiho Štyroch nezmyselných madrigaloch. Keď na záver pridali niekoľko úprav populárnej hudby, z ich koncertu nabitého muzikalitou, šarmom a vtipom sa stal ďalších z vrcholov festivalu.
Čo nového doma
Na BHS úspešne debutovali mladí domáci hudobníci tvoriaci Zwiebelovo kvarteto. Úspešne dopadla i tradičná súťaž pre mladých interpretov. Do finále New Talent, ktoré odvysielalo viacero európskych rozhlasových staníc, sa tento rok dostali dvaja huslisti a jeden saxofonista. Krehká Francúzka Marina Chiche nemala proti suverénnemu výkonu Dalibora Karvaya šancu. Ten stavil na istotu a prezentoval sa v Čajkovského Husľovom koncerte D dur, ktorý v Bratislave a Košiciach predviedol už minulý rok. Na Slovensku sa tak talentom oficiálne stal hudobník, ktorý je nútený podmienky pre rozvoj svojho mimoriadneho talentu hľadať za jeho hranicami.
Záver BHS patril tradične Slovenskej filharmónii. Komplikácie začali, keď vystúpenie na poslednú chvíľu odriekol Vladimír Spivakov, ktorého zastúpil Saša Roždestvenskij. Výkon ruského huslistu bol poznačený technickými problémami a značnými intonačnými nepresnosťami. Sólistovi situáciu neuľahčil a celkový dojem príliš nevylepšil ani dirigent Vladimír Válek s orchestrom. Ak sa Jiří Bělohlávek alebo operná diva Edita Gruberová vyjadrili o Slovenskej filharmónii ako o orchestri so sľubným umeleckým potenciálom, je potrebné dodať, že tento sa vo výkonoch prejavuje veľmi nevyrovnane.
V lepšej forme sa predstavil Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, ktorý s dirigentom Petrom Ferancom doprevádzal aj finále súťaže talentov. Teleso je však momentálne bez šéfdirigenta, čo preň podobne ako kedysi pre filharmóniu, môže byť cesta do problémov.
Napriek rozpačitému záveru možno skonštatovať, že na BHS 2005 prevažovali podujatia, ktoré sa stretli s priaznivou odozvou publika (väčšina koncertov bola opäť dopredu vypredaná), v ktorom sa stretli všetky vekové kategórie.
Autor: ANDREJ ŠUBA(Autor je doktorandom na Katedre hudobnej vedy na UK v Bratislave)
