V najpostihnutejšej severozápadnej provincii zmizli z povrchu tri školy. Boli v nich stovky školákov. Zúfalí rodičia ich hľadajú v troskách Sedemnásťročný Uzair Muhammad Quereši z Balakotu v najpostihnutejšej severozápadnej provincii sedel v školskej lavici a práve si čítal chémiu, keď sa múr budovy začal hýbať. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Potom spadla strecha školy.

Spolu s Querešim bolo v miestnosti asi 15 až 20 spolužiakov. "Môj učiteľ po skončení hodiny práve opúšťal triedu a ja som si čítal knihu, keď sme zacítili zemetrasenie," hovorí agentúre AP mladý muž. "Potom prišla ďalšia rana a my sme utekali k dverám, aby sme si zachránili život. V tom okamihu spadla strecha."

Niekoľko minút si Quereši myslel, že je mŕtvy. "O chvíľu som sa prebral, poobzeral som sa dookola a zbadal som kamaráta, ako leží vedľa mňa." Quereši bol dorezaný na rukách, ale podarilo sa mu dostať cez dieru v stene na slobodu - jeho priateľ sa odplazil za ním. To ešte nevedel, že väčšina jeho spolužiakov je mŕtva. Rovnako ako ďalšie stovky žiakov troch škôl, ktoré zemetrasenie zrovnalo so zemou.

Hrôza toho dňa sa pre Querešiho ešte neskončila. Keď bol voľný, utekal hneď domov. Našiel tam už len hromadu trosiek. Jeho rodičov a starú mamu pochoval obytný dom. "Niekoľkí susedia mi pomohli dostať zo zrúcaniny domu telo mojej mamy a starej mamy, ale môj otec je ešte vo vnútri," hovorí 17-ročný chlapec. "Želal by som si, aby som radšej zomrel ja a zachránil sa môj otec."

Deň po katastrofe sedí Quereši na ruinách školy. Ešte stále je vo svojej školskej uniforme, o všetko ostatné prišiel. "Môže mi niekto pomôcť, vyhrabať mojich spolužiakov?", pýta sa neprítomne. Všade vládne chaos. Zúfalí rodičia sa snažia len s holými rukami a naberačkami nájsť v ruinách svoje deti. Sú ale bezmocní, žiadna pomoc neprichádza. "Zachráňte ma! Zavolajte mojej mame, môjmu otcovi," ozýva sa podľa agentúry Reuters slabý chlapčenský hlas. Znova a znova volá o pomoc. V tejto vládnej škole bolo asi 200 detí. Už vytiahli štyri mŕtve telá a okolím sa ozýva kvílenie matky nad truhlou svojho dieťaťa.

V Balakote, meste s 30-tisíc obyvateľmi asi 60 kilometrov severne od Islamabadu, vládne rezignácia. Všade sú trosky domov, aj centrálny bazár leží v troskách. Pod troskami ležia stovky školákov. V druhej, štvorposchodovej ekonomickej škole by malo byť zasypaných najmenej 250 žiakov a učiteľov.

Na uliciach ležia mŕtvi a zranení, ktorých vyhrabali tí, čo prežili. Vojakov a záchranárov nevidieť. Napriek ponukám zo zahraničia neprišla do tejto oblasti žiadna pomoc. "Nikto neprišiel, aby nám pomohol," sťažuje sa 19-ročný Faizan Farúk, študent ekonomickej školy. Krátko po zemetrasení ešte počul, ako deti pod ruinami volali o pomoc. "Teraz už nepočuť žiadne známky života."

(mim)