Írsko
Írsku sa darí skvele. Nedávno bolo ešte najchudobnejšou krajinou Európy, teraz je pre svoj ekonomický rozmach nazývané keltským tigrom a vidno to aj na rastúcej životnej úrovni jeho obyvateľov. Ako všade, kde sú prosperita a peniaze, prichádzajú ľudia z menej šťastných krajín, aby sa aj oni podieľali na úspechu.
Od roku 1800 hlad a emigrácia zdecimovali írsku populáciu z pôvodných ôsmich miliónov na terajšie štyri. Každý Ír prišiel s emigráciou nejakým spôsobom do kontaktu, preto sa k tejto záležitosti až na výnimky stavajú s porozumením. Dokážu imigrantov pochopiť, pretože vedia, aké to je prísť do cudzej krajiny a začať od nuly, vedia, čo je to chudoba, hlad a tvrdá drina. Alebo aspoň tí starší to vedeli.
Dublin je v dnešných dňoch multikultúrnym mestom, nájdete tu národnosti z celého sveta. Dokonca írsky jazyk je v Dubline až tretí najpoužívanejší, po angličtine a poľštine.
Pravda však je, že takmer všetci utečenci inej ako bielej farby pleti sa už stretli s nejakou formou intolerancie. Írska vláda sa preto snaží prísne postihovať akýkoľvek prejav rasizmu či etnickej neznášanlivosti.
Lepšie sú na tom prisťahovalci z nových krajín EÚ, ktorí tu prišli za prácou. Väčšinou sú bieli a dokonca aj miestni oceňujú ich prínos pre írske hospodárstvo. Aj stáročiami, chudobou a Angličanmi zocelení Íri toho však majú občas plné zuby. Príkladom je príbeh mojej kamarátky z Čiech, ktorá pracuje v Dubline v obchodnom dome ako zástupkyňa vedúcej oddelenia. Medzi jej povinnosti patrí aj naháňať niektoré Írky do roboty a tie to veľmi zle znášajú. Vžite sa do ich kože: rozkazuje vám dievča mladšie od vás, navyše cudzinka z Východu - ako keby vám na Slovensku velilo dievča odniekiaľ z Rumunska. Jednu z Írok to nakoniec dožralo a poslala moju kamarátku do ... so slovami: "Vráť sa, odkiaľ si prišla, my vás tu nepotrebujeme." Kamarátka si to k srdcu nebrala a bolo by zostalo len pri jej súcitnom úsmeve, keby dve mladé brigádničky študentky nezašli za vedúcim a o celom incidente mu neporozprávali. Nemohli zniesť pomyslenie, že sa ich krajanka zachovala takto hnusne. Nakoniec sa to skončilo napomenutím a ospravedlnením s kŕčovitým úsmevom.
V tom istom obchode sa stali aj prípady, keď zákazníčka odmietla, aby ju obslúžila cudzinka, a žiadala si Írku. Privolaná manažérka jej s úsmevom vysvetlila, že všetky dievčatá sú vyškolené a skúsené a nevidí dôvod, prečo by ju nemohli obslúžiť. Nakoniec dodala, že ak to nie je ochotná akceptovať, tak jej peniaze nepotrebujú a slušne ju vypoklonkovala z obchodu.
O tom, že sa v Írsku problém prílevu cudzincov berie skutočne vážne, svedčí aj fakt, že mnohé spoločnosti posielajú svojich zamestnancov na takzvaný diversity training, kde sa učia pochopiť cudzincov, ich správanie a mentalitu, alebo sa snažia vžiť do roly ľudí s rôznymi postihnutiami. V rámci jedného takéhoto tréningu mala moja priateľka možnosť prejsť sa na invalidnom vozíku po obchodnom dome, v ktorom pracuje. Sama priznala, že to nie žiadna sranda a získala skúsenosť a iný uhol pohľadu (doslova) na mnohé veci.
Viete si však predstaviť, ako by podobné situácie dopadli u nás na Slovensku? Íri mali 200 rokov na pochopenie pojmov emigrant a imigrant, pričom Slovensko sedelo ticho zatvorené a izolované 40 rokov za železnou oponou. Mentalita ľudí je iná a nevyzerá to pre nás ružovo.
Slovensko
Slovensko má s Írskom veľa spoločného - katolícke národy, stáročia utláčané, veľké rozdiely medzi nemajetnými a bohatými. Pôvodne sme boli chudobné národy, teraz však zažívame hospodársky rozmach a otvárame svoje hranice. Ako sa bude zlepšovať životná úroveň Slovenska (a aj napriek skeptikom sa bude) staneme sa, rovnako ako Írsko, destináciou pre čoraz väčší počet ekonomických alebo politických emigrantov a utečencov. Nie je otázka, či to nastane, ale kedy.
Stačí sa pozrieť na situáciu v Českej republike. Ukrajincov tam je momentálne viac ako Slovákov, a to sme boli spoločný štát. Zatiaľ máme pekné dvojciferné percento nezamestnanosti a veľký priestor na čerpanie vlastnej pracovnej sily, ale skôr či neskôr sa to zmení - niekto tu bude musieť pracovať.
Podľa môjho názoru k nám budú prichádzať najmä ľudia z krajín bývalého sovietskeho bloku ako Ukrajinci, Bielorusi, Rusi a ďalej na východ Gruzínci, Čečeni. Ak Európska únia prijme ďalšie krajiny, tak Rumuni a Bulhari budú k nám chodiť na roboty, ako my teraz chodíme do Írska a Veľkej Británie. Zjavia sa aj emigranti z Afriky a bezpochyby sa zväčší skupina ľudí pôvodom z Indočíny.
Sú Slováci pripravení na to, že ich budú v obchodoch a reštauráciách obsluhovať cudzinci s nekvalitnou slovenčinou? Budú ochotní, podobne ako v Írsku, trpezlivo pomaličky opakovať svoje objednávky a otázky, aby im personál vôbec porozumel? Budú Slováci ochotní akceptovať sestričky a doktorov s inou farbou pleti a so zvláštnym prízvukom? Pustia si do bytu počerných inštalatérov alebo maliarov?
Na SME bola uverejnená anketa s otázkou: "Ste ochotní akceptovať utečencov?" - skoro polovica respondentov uviedla, že ak sa prispôsobia, tak áno. Problém však je, že veľká väčšina z nich sa neprispôsobí. Ich vlastná identita je to jediné, čo v cudzine majú. Budú narastať počty reštaurácií s ponukou jedál, ako sú šašliky, kebab či chop suei, obchody so zahraničnými produktmi, iná hudba a kultúra - to je ešte v poriadku. Ale čo ak sa pridajú podivné zvyky, hlučné správanie, nedajbože, kriminalita. Ich správanie je iné, veď vyrastali v inej spoločnosti, boli ináč vychovaní a uznávajú iné priority a morálne zákony. Nehovorím že sú zlí, ale sú iní. To je veľmi znervózňujúce a neviem, či sa priemerný Slovák dokáže cez to preniesť.
Kým to ešte budú úbohí "gastarbeiteri", čo pracujú na stavbách, žijú na konzervách a posielajú výplatu domov, tak Slováci hádam dokážu svoje emócie zvládnuť. Spoločnosť ich stále bude vnímať ako podradných (hnusne povedané) a tým aj neškodných. Postupom času sa to však zmení. Niektorí prisťahovalci si možno nájdu lepšie zamestnanie, zarobia si na pekný dom alebo lepšie auto, ako má štandardný závistlivý Slovák. Možno zopár z nich sa napriek všetkým prekážkam a vďaka vlastnej šikovnosti vypracuje na vedúce miesta. To mnoho ľudí nestrávi a každú chybu či prešľap im dajú pocítiť dvakrát.
Pridajme vierovyznanie. Povedzme, že pravoslávnych zvládneme, veď sú to predsa len kresťania. Každý január sledujeme ich vianočné tradície a sme hrdí na rôznorodosť slovenského "folklóru". Ale čo moslimovia?
Nedávny prieskum verejnej mienky pre SME ukázal, že Slováci sú nesmierne "tolerantní" voči islamu, kým je od nich dostatočne ďaleko. Ale ak by sa mala stavať mešita vedľa ich sídliska, už takí tolerantní a rozhľadení nie sú. Predstavte si Európsku úniu s otvoreným priestorom siahajúcim cez Turecko až k hraniciam Iránu a Iraku. Ak sa nakoniec staneme nie tranzitnou, ale cieľovou krajinou utečencov, mešita, napríklad v Petržalke, sa nebude javiť až tak nereálne.
Idealistické rozpravy o tolerantnej a multikultúrnej spoločnosti, o asimilácii a antixenofóbii sú síce pekné, ale vôbec nevystihujú realitu na Slovensku. Veď zatiaľ nezvládame ani svoj vzťah k Rómom a nie to ešte prílev zahraničných imigrantov. Keď príde na lámanie chleba, bude zle-nedobre a jediným riešením je výchova a vzdelávanie. A v tom sme oproti Írsku niekoľko generácií pozadu. Slováci, verní svojej povesti o pohostinnosti, dokážu vrelo privítať hosťa, ale asi nie takého, ktorý chce zostať niekoľko rokov.
Autor: LEONARD MUŠKA
