Zmena politiky v Tirane. FOTO - TASR/AP
Môj prvý román Dni pitiek v šesťdesiatom druhom v Albánsku zakázali ako dekadentné dielo, cudzie socialistickej skutočnosti. Je pravda, že moji dvaja mladí hrdinovia sú dvaja gauneríci, ktorým je socializmus úplne ľahostajný. V deň, keď sa rozhodnú ísť do kina, dávajú len jeden film: Desiate výročie vzniku Ľudovej armády. Ešte horšie je, že si robia srandu z Andona Cajupiho, slávneho albánskeho básnika zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorý podľa nich vynašiel triedny boj ešte pred Leninom. V našom komunistickom vesmíre bolo toto dielo bohorúhačstvom. Potom moji opití hrdinovia spustošia kostol. Skrátka, sú to vandali, totálne negatívni a amorálni jedinci, vzpierajúci sa vznešeným myšlienkam socialistického realizmu. V komunistickej literatúre boli dovolené len dva typy postáv: martýri a nepriatelia. Provokoval som naschvál.
Osud spisovateľov
Prvú verziu románu som napísal ešte ako študent v Moskve. Dal som prečítať rukopis kamarátovi, bol zdesený: "Schovaj to, lebo pôjdeš do basy!" Keď som sa vrátil do Albánska, trošku som ho prerobil a poslal redakcii mládežníckeho časopisu. Vedenie časopisu očakávalo, že na konci budú gauneri odhalení a že pozitívne hodnoty zvíťazia. Pochopili a knihu zakázali. Ďalšie dva roky som mal problémy. Toto bola moja prvá skúsenosť so zákazom. Keďže som bol predtým v Moskve, poznal som nezávideniahodný osud spisovateľov.
Mojou úplne prvou knižkou bola zbierka básní, čo vyšla v Moskve. Tesne predtým ma známy ruský, pôvodom židovský básnik varoval: "Počúvaj, Ismail, mal by si to vydanie zastaviť. Vydavateľstvo mi dalo za úlohu napísať kritický predslov." Toto pravidlo vymyslel Chruščov a bolo pokrokové. Sporné diela smeli vyjsť pod podmienkou, že ich škodlivá povaha bude identifikovaná v predslove. "Mám napísať, že tvoja kniha je kvintesenciou západnej dekadencie." Lenže pre mňa bola predstava, že by som publikoval v cudzine, úžasná. Bol som mladý a nemyslel na následky. Aby som bol úprimný - mal som z toho šialenú radosť: patril som k inej literatúre. Vtedy som mal ruskú priateľku, ktorú fascinovalo, že by ma mohli obviniť z dekadencie. Videla vo mne hrdinu, stelesňoval som neresti Západu.
Ovzdušie šialenstva
Môj posledný román je Ovzdušie šialenstva. Je silne autobiografický. Napísal som ho roku 2004 a je venovaný môjmu rodnému mestu Gjirokaster. Vraciam sa v ňom k nezmyselnej epizóde albánskych dejín, ktorej som bol svedkom ako dieťa. Po vojne, keď už bola Komunistická strana Albánska pri moci, ešte vyše dva roky zostávala v utajení, neviditeľná, podzemná! Nikto nesmel vedieť, kto je naozaj komunista. Tak vznikala politická atmosféra ireálnosti. Pre mňa zostala záhada strany - fantómy - podnes nevysvetlená. Akú diabolskú príčinu to mohlo mať? Neviem. Mal som jedenásť alebo dvanásť, a jeden zo strýkov z maminej strany sa dal odhaliť: jedna z tiet mu našla vo vrecku nohavíc stranícky preukaz. Takmer z toho zošalel, pomýšľal na samovraždu. Ako dieťa ma príbehy prízračnej strany fascinovali. Bolo to veľmi romantické.
Zložité Kosovo
Kosovská otázka je veľmi zložitá a zároveň veľmi jednoduchá. Albánci tvrdia, že sú najstarším balkánskym národom, Gréci tvrdia to isté. Slovania prišli neskôr, sami to uznávajú. Ale je to úplne jedno. Nikam to nevedie, hrať sa so spomienkami. Všetky balkánske národy majú spomienky staršie než tie ostatné. V tomto regióne hlavy vzplanú veľmi rýchlo, huckané históriou a legendami. A orálnosť je nepriateľom pravdy číslo jedna. Orálnosť dáva voľný priechod tým najfantastickejším požiadavkám. Tým jednoduchšie v Kosove: sú tam dva milióny Albáncov a necelých 100 000 Srbov. Musia spolu žiť. Nesmieme zabúdať na menšiny, ale nie na úkor väčšiny. A musíme vidieť, že najväčším problémom je nezamestnanosť a chudoba.
Spoločný záujem
Pokiaľ ide o budúcnosť Albánska a Balkánu, som v podstate skôr optimistický. Po prýkrát za tisíc rokov majú balkánske národy spoločný záujem: pripojiť sa k Európe. Dejiny tohto regiónu boli až podnes moja krajina proti tvojej krajine, moja predstava proti tvojej predstave. Európsky sen práve tvorí logiku zbližovania. Tá túžba po Európe je tu tragická. Nezabúdajme, že Balkán o Európu prišiel za nacistickej okupácie. Bolo to, ako keby ste odtrhli dieťa od matky. Potom sme o ňu znovu prišli za komunizmu, ktorý pestoval neuveriteľnú nenávisť k Európe. Dve drámy, dve odtrhnutia, jedno po druhom. Po prvýkrát sa dnes obzor otvára simultánne Albáncom, Srbom, Čiernohorcom, Bulharom, Macedónčanom.
No môj optimizmus brzdí obava: moc mafií v tomto regióne, ktorá ohrozuje rozmach demokracie. Rozvinuli sa veľmi rýchlo po páde komunizmu. Balkánske mafie sú nebezpečne premiešané. Albánci síce nemajú v láske Srbov, ale zato ich mafie dobre spolupracujú. Spája ich zločin a brzdenie projektu zjednocovania Európy. V Albánsku ľavica kvôli korupcii a prepojeniu jej činiteľov s mafiou prehrala voľby. Albánska klanová kultúra s jej tajomstvami, kódmi, rodinami nie je jediným vysvetlením existencie a roly mafie. Nezabúdajme, že komunizmus za päťdesiat rokov klony vyničil. Potom sa hovorilo o tom, že mafia pochádza zo starovekého albánskeho kódu. To je absurdné. Mafia nemá nič homérske! Prezlieka sa zo starej kože jedine vďaka neľútostnému pôvabu peňazí. Albánske mafie sú dnes veľmi komplikovanými mechanizmami zviazané s organizovaným tureckým, gréckym, ruským, talianskym, ukrajinským zločinom.
Nedávno som v albánskych novinách vyslovil názor, že pre moc mafie naša krajina pozná iba virtuálnu slobodu. Táto mafiánska gangréna môže byť časom tragická. Hrá sa o našu suverenitu, o našu nezávislosť a o základy demokratického štátu. To preto potrebujeme Európu. Balkánske národy tvorí 15 miliónov občanov. No Európa bez nich nebude celá. Pokiaľ ide o kandidatúru Turecka do Európskej únie, stále som veľmi rezervovaný. Je dosť zbytočné klásť túto otázku Balkáncovi, pretože celé naše dejiny, celá naša duchovná štruktúra sa budovala proti Osmanskej ríši. Je pre nás osobitne ťažké, keď máme byť objektívni.
Čo je nuda?
Moje tri mikroromány opisujú nudu v Albánsku. Nuda, spolu s vládou podozrievavosti, nie je špecificky albánska črta. Nuda, to je predovšetkým komunizmus. Je to dokonca jedna zo zásad socialistickej spoločnosti. Zvláštne je, že sa toľko popísalo o komunistickom terore, a tak málo o terorizujúcej nude. Za Envera Hodžu bolo nudné všetko. Hlavne tie hlučné sviatky. Ach, ten komunistický smiech! To proti tejto nude som sa stal spisovateľom.
Politický ayzl
Roku 1990 som odišiel z Albánska a požiadal o politický azyl vo Francúzsku. Pretože som chcel, aby ma bolo počuť, chcel som sa dostať k mikrofónu, povedať to, čo mi v Tirane zakázali. Chcel som demaskovať dvojakú hru Ramiza Aliu, Hodžovho nástupcu, ktorý sľuboval demokraciu, a pritom ju potláčal. Môj odchod bol šok. Znovu stiahli z knižníc a kníhkupectiev všetky moje knihy. Museli ma vymazať z učebných osnov. Stavil som sa: "Nevrátim sa, kým sa nezmení režim."
Tri týždne po páde režimu som sa do Albánska vrátil. Už osem rokov žijem jednu polovicu roka v Paríži a druhú v Albánsku. Tie odchody a návraty sa stali prirodzenou rovnováhou môjho života. Na písanie mám väčší pokoj v Paríži, v Tirane je napriek problémom všetko vzrušujúce, všetko ma rozptyľuje. Tam sa od spisovateľov žiada priveľa. Ľudia veria, že spisovatelia môžu nemožné a že môžu zasahovať do každej témy. Keď to už trvá dlho, je to únavné.
Zlý sen
Často sme hovorili, že spisovatelia majú väčšiu silu v totalitnom režime. Niečo na tom je. Pod podmienkou, že vaše vedomie je pripravené na ten zápas a že máte obrovskú dôveru vo vlastné dielo. Ak vďaka literatúre dokážete nebrať režim vážne, ste zachránený. Ale to nie je ľahké. Treba si povedať: žijem v hnusnom režime, ale raz umrie. A ja neumriem. Je to ako zlý sen. Desí vás, ale zároveň viete, že sa prebudíte. Treba sa každý deň presviedčať, že ten režim je provizórny, ale vy nie. A že síce môžete umrieť, ale viete, že to oni koniec koncov v skutočnosti zmiznú.
Spisovateľa, aby mohol prežiť, neviaže žiadna povinnosť úprimnosti k diktátorom. K svojim ľudským partnerom áno. Ale k divým zverom ako oni nie.
Ismail Kadaré (1936) spisovateľ. Žije v Tirane a v Paríži. V Roku 2005 získal za svoje dielo prvú Man Booker International Prize v prestížnom výbere spisovateľov ako Saul Bellow, Milan Kundera či Günter Grass. V slovenskom preklade vyšiel jeho román Spiritus.
Autor: ISMAIL KADARÉ
