Mám 16 rokov a úžasnú staršiu sestru. Je krásna, múdra, šikovná, pracovitá, poriadkumilovná a ešte aj milá. Zmaturovala na samé jednotky na škole, kam teraz chodím ja, veľmi úspešne študuje tretí rok na medicíne. Čo je na tom zlé? Prečo vám píšem? Čím je ona úžasnejšia, tým sa ja cítim mizernejšie. Som priemerná. Vo všetkom. A ani sa nepokúšam vyniknúť, lebo pri nej sa mi to nikdy nepodarí. Aj rodičia majú radi iba ju. Nie som ani pekná, ani múdra, mám priemerné známky. Hoci je sestra ku mne dobrá, je mi z toho ešte horšie. Najradšej by som bola, keby som ju nevidela, keby odišla niekam ďaleko. Ale aj tak by ma naši s ňou stále porovnávali. Hoci vám píšem, myslím si, že mi nikto nemôže pomôcť. Alebo predsa?
Jana z Bratislavy
Milá Jana!
Máš pravdu: nikto ti nemôže pomôcť, ak si nepomôžeš sama. Pracujem v oblasti psychologického poradenstva už dosť rokov na to, aby som to vedel. Ak niekto nechce, aby mu iní pomáhali, tak mu nepomôžu, ani keby sa rozkrájali na márne kúsky. Ba čo viac, nevyžiadaná pomoc nie je pomoc, ale zasahovanie do súkromia, niečo, čo človek vníma nepríjemne. A ani tým, čo žiadajú o pomoc, rady a postrehy iných ľudí nepomôžu, ak si z nich niečo nevezmú k srdcu a niečo neurobia. To vlastné rozhodnutie je oblasť, kam nemôže nikto iný. To musí každý sám. Prečo teda pracujem ako poradca, keď sa veci majú takto? Pretože v rozhovoroch naplnených hlbokým porozumením sa často rozpustí prekážka, ktorá bránila dotyčnému človeku rozhodnúť sa. Niečo sa v ňom pohne a on urobí ten krok. Nie hneď po prvom rozhovore, nie vždy, ale je to dosť často na to, aby takéto rozhovory mali zmysel. A ľudia to akosi cítia a chodia, pýtajú sa, hľadajú "pomoc". Napokon, napísala si aj ty. Hoci to, čo tu medzi nami vzniká, je len začiatok rozhovoru, prejdime k veci samotnej.
Najprv z tvojho pohľadu. Máš dojem, že si dostala do vienka horšie danosti a schopnosti, ako tvoja staršia sestra. Zrejme si toho názoru, že s horšími "kartami" sa nedá tak dobre "hrať" táto naša životná hra. To ale nemusí tak byť. Veľa závisí od toho, čo s našimi danosťami urobíme. Napríklad taká pracovitosť nie je nič, čo by sa nedalo dosiahnuť, keď sa do toho človek rozhodne pustiť. Poriadkumilovnosť je tiež len udržovanie poriadku vo veciach, na tom netreba nič milovať. A keď sa raz začne človek sústavne na vyučovanie pripravovať, tak neexistuje, aby pri našom školskom systéme nemal dobré známky. Školský prospech je vecou "múdrosti" len tak asi na 50 percent, zvyšok je záležitosťou "schopnosti", ktorej sa ľudovo hovorí zicflajš. (Keď si pozrieš v nemeckom slovníku slovíčka Sitzen a Fleisch, pochopíš, že ide o celkom inú časť tela než hlavu.) Chcem tým povedať, že ak sa rozhodneš inak naložiť so svojimi "danosťami", dosiahneš iné výsledky, a to závisí len a len od teba.
Ale pozerám sa na to aj zo širšieho uhla pohľadu. Z toho, čo si opísala, sa zdá, akoby si bola vo vašej rodine niečo ako čierna ovca. Niekto, kto je odsúdený na to, byť tým horším, nech robí, čo robí. Nielen vo svojich, ale aj v očiach rodičov. Ak je to tak, je to ťažšie: presvedčiť nielen učiteľov, ale aj rodičov. Hoci stále platí, že najťažšie je presvedčiť seba (a to keby sa ti podarilo, tak máš vyhrané), domnievam sa, že presvedčiť rodičov je ťažšie ako presvedčiť učiteľov. Tu by mohlo pomôcť to, čo naznačuješ - že by došlo k zmene počtu obyvateľov vašej domácnosti a sestra odíde. Alebo by si to o také dva roky mohla byť aj ty. Máš však pravdu v tom, že treba k tomu ešte niečo viac: aj zmena postoja. A tú treba podporiť nejakými skutkami: výsledkami v škole, v práci, v živote vôbec.
Keby sme mali možnosť rozvíjať ďalej rozhovor, teraz by som si overil, či idú moje úvahy aspoň trochu tvojím smerom. A možno by som ti položil otázku: čo je vlastne zlé na tom byť priemerná? Aké sú tvoje hodnoty? Čo chceš dosiahnuť?
Ale nemáme tú možnosť, a tak končím jednou osobnou poznámkou. Mám 16-ročnú dcéru a mám aj staršiu dcéru. Pamätám sa, ako tá mladšia kedysi obdivovala tú staršiu: vo všetkom bola vynikajúca. A dnes, keď si prečítala tvoj list, povedala iba: "To ju prejde."
