Šestnásťročná Jana má "krásnu, múdru, šikovnú, pracovitú a poriadkumilovnú staršiu sestru". Zmaturovala na samé jednotky a teraz študuje úspešne na medicíne. Jana sa pri nej cíti priemerná a ani sa nepokúša vyniknúť, lebo je presvedčená, že pri takej sestre sa jej to nepodarí. Zdá sa jej tiež, že rodičia majú radi iba sestru.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Máte, alebo ste mali aj vy podobný problém ako Jana? Zmierili ste sa s tým, alebo ste sa pokúsili dokázať, že aj vy ste rovnako dobrý? Ako sa dá vyjsť z tieňa úspešnejšieho súrodenca?

Ja mám skôr opačný problém. Doma porovnávajú mojich mladších bratov so mnou. Mňa považujú za múdreho, úspešného a pekného mladého muža. Každá palica má však dva konce, je ťažké niesť aj takéto jarmo. Myslím si, že každý je originálny. Nie je dobré porovnávať sa s niekým. Neverím, že aj Jana nemá svoje kvality. Nemôže byť každý "úspešný", aj tak je to len hlúpa predloha, podľa ktorej sa ľudia kategorizujú. Jana by mala prijať, že je originálna práve preto, že sa odlišuje od sestry. Mala by zostať sama sebou, lebo najhoršia vec na svete je mať na tvári masku a hrať sa na niekoho, kým nie som.

p p p

Ja som bola v detstve sústavne porovnávaná so sesternicou. Vždy bola lepšie oblečená, mala lepšie známky, chodila na prospešnejšie a atraktívnejšie krúžky. Dnes je sesternica úspešnejšou matkou, starostlivejšou manželkou a má zaujímavejšiu prácu. Rozdiel oproti detstvu je jeden: žijem tisíce kilometrov od nej a sama filtrujem, čo hodlám počúvať.

p p p

Ani ja som nebola pre otca nikdy dosť dobrá. Keď však začal mať problémy, vždy ich preniesol len na mňa. Brat nemal záujem - bol

vždy príliš ďaleko - vo svojom úspešnom živote.

p p p

Ja som sa tiež nevyhrabala z tieňa svojich starších sestier. Pre rodičov ostanem do smrti tá menej zodpovedná, lenivšia, tá, ktorej treba pomáhať. To človeka však trápi, len keď žije blízko rodičov alebo priamo v ich dome. Keď som z domu odišla a začala sa starať sama o seba, naraz som zistila, že to dokážem. Prinavrátilo mi to sebavedomie. To strácam pravidelne pri nepravidelných návštevách svojich rodičov. Takže, treba čím najskôr vypadnúť. Jana by sa hneď po dosiahnutí dospelosti mala osamostatniť -

odísť študovať do iného mesta, bývať na internáte, vo chvíľach voľna si zarábať brigádami, rodinu prísť len sem-tam navštíviť.

p p p

Mám dvoch synov, ktorí nemajú snáď ani jednu rovnakú vlastnosť. Jeden je zodpovedný - druhý je ľahtikár, jeden je trocha samotár - druhý je šarmantný spoločník, jeden je skôr vážny - druhý je stále vysmiaty. Rozdielov je mnoho, ale ani jeden syn nie je lepší, ani jeden horší. V ničom. Sú len iní. Jana nech si uvedomí, že aj u nich je to tak. Neverím tomu, že ju majú rodičia menej radi. V šestnástich rokoch sme mali a máme rôzne problémy, starosti a bolesti, ktorých závažnosť je po rokoch diskutabilná a skôr smiešna. V dobrom smiešna.

Rozmýšľam však, či som náhodou aj ja u svojich detí niekedy nevzbudil dojem, že niektoré z nich mi nie je dosť dobré. Bol by som z toho nešťastný. Je pravda, že keby som ich raz vyprevádzal do sveta, tak jednému i druhému by som dal palicu a batôžtek s buchtami, ale kým jedného by som so smiechom plesol po chrbte a usmiaty sa pozeral, ako kráča, toho druhého by som s úzkosťou sledoval, ako mizne na obzore. Ľúbim oboch rovnako, a pritom každého trocha inak. Ktovie, či deti nevnímajú ten rozdiel tak, že jedného mám radšej ako druhého?