FOTO SME - PAVOL MAJER
s domácimi zvieratami.
Dnes: herec Ivan Martinka
Čiernemu labradorovi Elakovi tiahne dnes na trinásty rok a je to už tretí pes herca a bábkara Ivana Martinku. ,,Prvý bol oriešok, ktorého sme si priviezli od príbuzných z Moravy. Malý, biely s čiernymi škvrnami a veľmi inteligentný." Potom nasledoval labrador Brest, ktorý však čoskoro podľahol psinke. Bol to iba piaty labrador v republike, pretože vtedy sa ich chov u nás len začínal. ,,Vôbec sme nevedeli, že je taký vzácny. Jednoducho, kamarátka mala sučku, ktorá sa nám zdala veľmi milá a komunikatívna, takže keď mala šteňatá, vzali sme si od nej Bresta. No a po jeho smrti sme už hľadali iba labradora."
Ivan Martinka súhlasí s tvrdením chovateľov, že labradory sú inteligentné a mierne psy, vhodné do rodiny. ,,Čo si Elak vytrpel od bratových a sestriných detí bolo až neuveriteľné. Ako malé si neuvedomovali, že mu môžu spôsobiť bolesť, a tak ho ťahali za chvost, pichali do neho. A on nič, bol pokojný a len keď už naozaj nevládal, zavrčal a akože po nich chňapol. Ale naozaj iba aby ukázal, že všetko má svoje hranice."
Elakova výchova bola bez komplikácií. ,,V našej rodine sa od začiatku staral oňho najmä brat. Ja som študoval na VŠMU, skúšal som, pracoval, tak som hneď povedal, že celkovú zodpovednosť za psa niesť nemôžem. Brat ho však vycvičil veľmi dobre. Dokonca aj teraz, keď už býva deväť rokov inde a Elak žije s mamou, stále ho rešpektuje ako hlavného pána. Poslúcha síce aj nás, ale brat je pre neho stále jedničkou."
Jediné, s čím sú problémy, je Elakov strach z ohňostrojov a delobuchov. Elak miluje dlhé a časté prechádzky a poriadny prídel jedla. ,,On je ešte z generácie, ktorá zo začiatku nepoznala granuly. Keď sme na ne neskôr prechádzali, mal z nich priam traumu. Akosi mu nevoňali, zjedol ich, až keď skutočne nedostal nič iné. A doteraz si od nich udržiava odstup." Hoci je dnes už Elak starší dôstojný pes, choroby sa mu zatiaľ viac-menej vyhýbajú. ,,Vážne to s ním bolo iba na začiatku. Hneď, ako sme ho priviezli, sa u neho objavili príznaky psinky. Našťastie, vyliečil sa bez následkov. No a asi pred dvomi rokmi prišiel problém, ktorý je údajne typický práve pre labradory. Na kostičkách labiek vyrastajú Elakovi akési tŕne, ktoré mu znútra bolestivo rozodierajú svalstvo. Operácia je síce možná, ale kvôli jeho veku nám ju neodporúčali, takže občas mu dávame lieky proti bolesti. Je smutné sledovať, akoby sa chcel niekedy rozbehnúť, ale už celkom nemôže. Inak je však stále čulý a rozumný."
Keďže Ivan Martinka dnes žije v Nitre, navštevuje Elaka len vtedy, keď príde do Bratislavy za pracovnými povinnosťami. ,,Je mi to ľúto, ale zatiaľ sa to ináč nedá. V súčasnej situácii nemôžem mať doma nijakého psa. Nanajvýš rybičky." A keby raz mohol, bol by to opäť asi labrador. "Labrador zostáva mojou srdcovou záležitosťou, no stále viac mi je sympatické, keď si ľudia berú psy z útulku. Nikdy mi totiž nezáležalo na tom, aby mal môj pes rodokmeň."
Ivan Martinka, ktorého deti poznajú z televízneho cyklu Gombík a dospelí z hlavnej úlohy v muzikáli Adam Šangala či z filmov Krajinka a Slnečný štát, si rád spomína ešte na jedného psa. ,,V Krajinke som hral s malým ,takmer' jazvečíkom. Absolútny profík. Čo mu jeho pán povedal, hneď urobil. Presne vedel, kedy sa začína ostrá. No keď som sa mu prihovoril cez pauzu, iba po mne švihol pohľadom a viac sa nebavil. Je tu predsa kvôli filmovaniu! A keď sme o pár rokov nakrúcali Jánošíka, stretli sme sa znovu. Hneď sme sa spolu vyfotografovali."
