Keď si pozriete staré články o Daliborovi Karvayovi, určite v nich bude termín zázračné dieťa. Radi sme sa hrdili geniálnym chlapčekom s husličkami, ktorý začal koncertovať ako štvorročný, prvé cédečko nahral v desiatich rokoch, mal samostatný recitál na BHS a získal množstvo ocenení. Paradoxne však to najcennejšie, Cenu Eurovízie 2002, vybojoval za Rakúsko. Slovensko akosi na zázračné dieťa, ktoré medzitým vyrástlo, pozabudlo a do súťaže ho nenominovalo. No a keďže Dalibor študuje vo Viedni, možnosť rada využila ORF.

Tento pondelok však do Karvayovej zbierky pribudla ďalšia mimoriadne vzácna cena - titul New Talent 2005. Vybojoval si ho v Bratislave v medzinárodnej súťaži mladých hudobníkov a z víťazstva sa tešil o to viac, že tentoraz reprezentoval Slovensko.

My sme sa s ním stretli minulý piatok pred súťažou, keď zďaleka nebolo jasné, kto z ôsmich semifinalistov získa významné ocenenie. Napriek tomu, že ho večer čakal vyčerpávajúci koncert, bol prekvapujúco pokojný.

Človek väčšinou, keď mu o niečo ide, cíti napätie, trému. Vy mi však pripadáte absolútne v pohode, akoby vás o chvíľu nečakalo dôležité vystúpenie.

Nemyslím na to, že večer pôjde o nejakú cenu. Pre mňa je to jednoducho koncert ako každý iný, teším sa, že mám možnosť hrať pred publikom skladby, ktoré mám rád.

Hoci máte iba dvadsať rokov, ste uznávaným husľovým virtuózom, ktorý koncertuje po celom svete. Prečo je pre vás ešte dôležité bojovať o titul New talent, keď váš talent svet už dávno objavil a uznal?

Je to dobrá príležitosť prezentovať sa pred dobrým publikom. Koncert v priamom prenose vysielajú rádiá v sedemnástich krajinách, a to je predsa fajn hrať pre ľudí na toľkých miestach vo svete.

Čo ešte od súťaže očakávate?

Ťažko povedať, uvidíme. Každá súťaž môže niečo zaujímavého priniesť. Neviete, kto všetko vás bude počuť, komu sa zapáčite, aké potom dostanete ponuky.

Čo je v hudbe vaša méta? Po čom túži huslista, ktorého od detstva rešpektujú ako výnimočný talent?

Rád by som hral s najlepšími orchestrami a dirigentmi sveta a mal veľa koncertov, lebo hoci ich mám aj teraz dosť, rád by som koncertoval ešte viac.

A ktorý z doterajších úspechov si najviac vážite?

Určite Cenu Eurovízie a veľkým zážitkom bol aj privátny koncert pre princa Charlesa. Dostal som od neho osobné pozvanie, aby som vystúpil vo Windsore spoločne s opernou speváčkou z newyorskej Metropolitan Opery a svetoznámym čelistom. Hral som asi pre stopäťdesiat ľudí, všetko významné osobnosti Británie, a princ večer moderoval. Bolo to veľmi príjemné, otvorené stretnutie.

Otvorené? Predpokladala by som skôr, že koncert pre člena kráľovskej rodiny bude zošnurovaný protokolom.

Kdeže, princ bol veľmi milý, o každej skladbe niečo zaujímavé povedal, lebo väčšinu diel, ktoré odzneli, si sám vyžiadal ako svoje obľúbené. Po koncerte mi prišiel zablahoželať a na všeličo sa vypytoval.

Bolo o vás kráľovsky postarané? Mali ste možnosť poriadne si prezrieť Windsor, dostať sa aj tam, kam sa bežný smrteľník nedostane?

Určite to bolo čosi špeciálne, ale na prehliadky nebol čas. Pre mňa to bol v prvom rade koncert, na ktorý som sa potreboval pripraviť, takže najdôležitejší bol pokoj, aby som sa mohol sústrediť a potom dobre zahral.

Pred princom ste nemali trému?

A prečo by som mal mať?

Neviem prečo, ale väčšina ľudí trému pred známymi osobnosťami máva. Jednoducho to tak funguje.

Mne je naozaj úplne jedno, či hrám v Paríži alebo doma vo Vrútkach. Ja sa teším, že koncertujem a že sa to páči publiku.

Čítala som jednu reakciu na fakt, že ste v štrnástich rokoch odišli študovať do Viedne. Vraj je to dôkaz, že slovenské umelecké školstvo je zanedbané a nemáme dobrého husľového pedagóga. Aj vy si to myslíte?

Myslím si, že sú tu veľmi dobrí pedagógovia, ktorí mi dali výborné základy, ale zase, špičky svetového mena tu nie sú. A mladé talenty potrebujú špičkového pedagóga, aby mohli vyrásť a byť svetoví.

Spomeniete si, kedy ste si vlastne uvedomili hudbu ako dôležitý rozmer vášho života?

Ja som odvždy počúval staršieho brata, ktorý je tiež výborný huslista. Veľmi sa mi páčilo, ako hral, tak som to v tri a pol rokoch začal skúšať aj ja. Bol som nesmierne šťastný, keď som si pod stromčekom našiel husle a vždy, keď som v televízii videl nejakého huslistu, hovoril som, že aj ja budem sólistom.

Takže žiadna historka o nástroji zničenom malým všetečníkom?

Na nič si nespomínam. Keď otec videl, ako sa o husle zaujímam, ukázal mi, ako ich správne držať a ako s nimi narábať. Asi som to pochopil celkom rýchlo, lebo o pol roka som už koncertoval.

Do sveta ste odišli pomerne mladý, od štrnástich rokov žijete sám vo Viedni. Aké to bolo ocitnúť sa zrazu bez rodičov, keď dovtedy vám otec, učiteľ hudby, venoval všetok svoj čas?

Nebolo to jednoduché odísť z Vrútok do veľkej Viedne, teda, aspoň vtedy sa mi zdala veľmi veľká. K tomu jazyková bariéra, namiesto domova, kde bolo vždy o všetko postarané, internát. Otec mohol so mnou zostať len prvé dva mesiace, pretože sme mali finančné problémy. No upokojilo ho, keď videl, že môj profesor je naozaj fantastický. Vedel, že je dobré, ak v Rakúsku zostanem.

Na internáte boli aj iní mladí umelci?

Určite tam bolo viac futbalistov. Bývali tam napríklad juniori hrajúci za Rapid.

Ako sa na vás dívali?

Spočiatku s pochybnosťami, čo to len bude, ale potom mnohí chodili počúvať, keď som cvičil, aj ma prišli poprosiť, aby som im zahral. No a keď videli, že mám rád futbal a tenis, stali sa z nás kamaráti a s mnohými sa priatelím doteraz.

Radi sme sa vami vždy pýšili, akého máme na Slovensku talentovaného mladého huslistu. Prečo ste vlastne na Cene Eurovízie reprezentovali Rakúsko?

Pretože tam si súťažiaceho nominuje krajina a Slovensko za seba nikoho neposlalo. Tak ma oslovili z ORF, lebo vtedy som už dva roky žil v Rakúsku. Do poslednej chvíle som čakal, či sa Slovensko predsa len neozve, ale nestalo sa, tak som hral za Rakúsko. Potom mi to mnohí doma vyčítali, ale nemal som iné východisko.

Prečítala som si, že vlastníte viacero dobrých huslí, ale žiaden vyslovený skvost. Nemá vám ho kto kúpiť, hoci vo svete je to bežná prax. Môžete to trochu vysvetliť?

Najlepšie husle ako Stradivari či Guarneri del Gesu sú dvestopäťdesiat až tristo rokov staré. To boli dvaja najlepší husliari všetkých čias a ich nástroje stoja astronomické sumy, štyri - päť miliónov eur. Je to ako s obrazmi, aj Picasso stojí ohromné sumy. No sólista, ktorý chce byť špičkou, musí mať jeden z týchto nástrojov. Takéto husle sú naozaj výnimočné, je však aj veľa kvalitných moderných nástrojov, ktoré sú tiež veľmi drahé. Robí sa to preto tak, že ich napríklad skupujú banky a potom ich prepožičiavajú svojim umelcom. Aj v Rakúsku je banka, ktorá vlastní niekoľko fantastických huslí, lenže ja nie som Rakúšan.

Na čom teda hráte?

Vždy, keď mám nejaký väčší koncert, snažím sa požičať si špičkový nástroj od jednej firmy, ktorá mi veľmi pomáha. Lenže, nie je to jednoduché, keď dostanem dva dni pred koncertom neznámy nástroj. Musím si naň zvyknúť, lebo každé husle sú iné.

Nie je teda lepšie hrať na vlastných, síce možno nie takých exkluzívnych, ale osvedčených husliach?

Keď hrám v sále, kde sedí aj dvetisíc ľudí, bez špičkového nástroja sa nepresadím. Ani voči orchestru, ani veľkému priestoru.

Sú aj sláčiky také drahé?

Kvalitný tiež stojí okolo dvestotisíc eur. Podobne ako pri husliach aj tu je dôležité drevo, ako je vyrobený, kto ho vyrobil. Kým pri husliach sa najviac cenia staré talianske nástroje, pri sláčikoch sú zase najkvalitnejšie vyrobené vo Francúzsku.

Označovali vás za zázračného detského huslistu, jediného u nás. Lenže teraz ste dospelý a ocitli ste sa v konkurencii iných špičkových huslistov. Nemali ste problém vysporiadať sa s tým?

Naopak, som veľmi rád, že už o mne nehovoria ako o zázračnom dieťati, lebo mi to vždy zaváňalo cirkusovou atrakciou, ktorá bude pár rokov žiariť a koniec. Preto som sa vždy tejto nálepke bránil, chcel som hrať ako dospelý a zaradiť sa k výnimočným huslistom, kde sa už nedá povedať, ten je najlepší, dá sa len povedať, to je špička. Pre mňa je dôležité, že som sa posunul ďalej a verím, že teraz to bude ešte zaujímavejšie.

Aká je komunita huslistov? Panuje tam rivalita alebo priateľstvo? Majú huslisti maniere, ako napríklad operné divy?

Mnohí sú rivali a mnohí kamaráti. Nájdu sa aj maniere, tak ako všade, u spevákov, športovcov. Nevidím však na tom nič zlého, ak má niekto špeciálne požiadavky. Keď hrá stopäťdesiat koncertov ročne, potrebuje optimálne podmienky, aby to vydržal.

A čo vy? Máte čosi, čo vám uľahčuje množstvo vystúpení, povedzme nejaký rituál?

Nie. Najlepší rituál je, keď človek veľa cvičí. Ja cvičím celé dni. Potom, už keď vyjdem na pódium, nemám stres, ale radosť.

Môžu byť v kariére talentovaného huslistu peniaze výraznou brzdou?

Môžu. Ja by som napríklad teraz naozaj potreboval špičkový nástroj alebo aspoň sláčik, aby som nemusel vždy pred koncertom zháňať, kto mi ich požičia.

Možno by ste mali viac vsadiť na popularitu. Keď sa u nás opýtate laika na meno nejakého huslistu, väčšina by si asi spomenula na Vanessu Mae prípadne Pavla Šporcla, ktorí sa usilujú vážnu hudbu popularizovať. Šporcl napríklad vsadil na pirátsku šatku na hlave, čím pritiahol pozornosť mladých. Ako sa vám to pozdáva?

Každý má robiť to, čo si myslí, že je správne. Vanessa Mae to robí veľmi dobre a Šporcl asi tiež, ale ja chcem byť jeden z veľkých husľových sólistov koncertujúci s veľkými orchestrami. A to musím hrať celkom inú hudbu. Nemôžem hrať na elektronických husliach a vystupovať na štadiónoch. Musím sa prezentovať vo svetoznámych sálach, tadiaľ vedie moja cesta.

Neštve vás, že vy nemáte sponzora na kvalitné husle, kým účastníci reality šou môžu vyhrať tuším dvanásť miliónov? Alebo, že sa píše, za aký krátky čas zarobil prvý milión Sámer Issa, alebo aký je slávny Tomáš Bezdeda?

A to je kto?

Nepoznáte ich?

Neviem.

Takže superstars vám unikli?

Áno, nežijem tu, ale aj keby som bol doma, asi by som sa nepozeral. Ešte k vašej pôvodnej otázke - samozrejme, že pokrivenie hodnôt nie je správne, ale svet je taký.

Je vonku väčšia úcta ku kultúrnym hodnotám, alebo je to porovnateľné so Slovenskom?

Asi to je celosvetový trend, aj keď vo svete sú špičky v kultúre oveľa viac podporované štátom alebo nejakými inštitúciami, mecénmi. U nás to nefunguje.

Máte ctiteľky?

Keď som na Slovensku žil a koncertoval, bolo to iné. Teraz hrám po celom svete, stále niekde inde, takže, paradoxne, kedysi som tu bol populárnejší.

Hudbu beriete veľmi vážne. Viete sa niekedy s husličkami rozblázniť?

Ale ja sa predsa rozbláznim vždy, keď hrám. Vždy hrám naplno a je to pre mňa veľká zábava.

Pestujete doma tradíciu rodinných koncertov?

Nie je to typické, lebo keď naši museli dennodenne počúvať niekoľko hodín, ako cvičím, nepotrebovali ešte aj koncertovať.

Ani na Vianoce si spoločne s otcom a bratom nezahráte?

Práve to je na Vianociach super, že si všetci spolu sadneme pred televízor.

FOTO SME - PAVOL MAJER a archív