Máte chuť viesť reprezentáciu aj na májových MS vo Švédsku?
„Chuť je len jeden z mála predpokladov. Teraz sa cítim veľmi unavený. Rozhodujúca bude spoločenská objednávka.“
Čo očakávate po príchode na Slovensko?
„Nájazd ďalšej mediálnej skupiny a horúcejšie dialógy. Nebránim sa, len nemám veľkú chuť zápasiť so zaslepenou chorobnou nenávisťou. Isté vyjadrenia trénerských kolegov z domácej pôdy považujem za totálne neférové.“
Čo bolo pre vás emotívne silnejšie. Striebro z MS v Petrohrade 2000 alebo nepostup v Salt Lake?
„Jednoznačne sklamanie na olympiáde. Hraničí s dezilúziou, ktorá by však nič neriešila. Slovenský hokej potrebuje posun.“
Kde bol zlom?
„V druhej tretine stretnutia s Nemeckom. Pomer striel bol 13:3 v náš prospech, ale na góly sme prehrali 0:2.“
Cítili ste pri nominácii nejaké tlaky?
„Jediný, drvivý. To, že všetci hráči z NHL chceli veľmi hrať za Slovensko. Vedeli sme, že mnohí z nich budú po náročnom cestovaní unavení. Bol to do istej miery risk, verili sme, že ich vysoké prednosti všetko prevážia. Žiaľ, proti boli aj objektívne okolnosti.“
Čo najviac chýba hokeju na Slovensku?
„Tvrdé konkurenčné prostredie.“
Zažili ste v športovom živote trpkejší neúspech ako v Salt Lake?
„Určite nie. Ešte viac ma však mrzí, že na Slovensku nie je šport o radosti a smútku, ale najmä o nenávisti.“
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Provo
