Dvadsaťjedenročný ruský krasokorčuliar Alexej Jagudin emotívne „vydýchaval“ pocit z perfektnej jazdy voľného olympijského programu s dvoma štvoritými skokmi, kaskádou trojitých, a krokovými variáciami vyrážajúcimi dych. Na prasknutie natrieskaná hala Salt Lake City Center na okamih zatajila dych, aby 17 300 divákov aplaudovalo postojačky, čo býva najväčším uznaním skutočným majstrom tanca, divadla, kina. Petrohradský triumfátor štvrtkového večera XIX. zimných olympijských hier skutočne skĺbil do svojho korčuliarskeho programu danosti umelca ľadového parketu a herca na hudbu z filmu Muž so železnou maskou do koncentrovaného, vysoko namáhavého športového prevedenia.

Štyri šestky

Rozhodcovia tentoraz neváhali, mohli si dovoliť ťahať najvyššie známky, Jagudin jazdil posledný z 24-členného poľa a bol tentoraz očividne lepší než jeho najväčší súper Jevgenij Pľuščenko (pri dvoch skokoch zaváhal pri dopade) i Američan Timothy Goebel (s tromi čistými štvoritými skokmi sa stal krasokorčuliarskym rekordérom, ale nemal Jagudinov prejav). Hodnotenie znelo – technická hodnota: deväť ráz 5,9 boda, umelecký dojem: päť ráz 5,9 a štyrikrát 6,0. Ešte žiadny krasokorčuliar olympijskej histórie nedostal toľko známok najvyššej hodnoty. Pri pohľade na ne sa sebavedomo a mužne pôsobiaci Alexej v zóne kiss & cry (bozky a slzy) rozplakal v náručí trénerky Tatiany Tarasovovej ako malý chlapec.

Majster sveta i protialkoholická liečba

Súčasný Jagudin už vie, čo chce. „O olympijskom triumfe som začal snívať už pred štyrmi rokmi v Nagane. Tam som si uvedomil, že to môžem dokázať a teraz sa to stalo pravdou,“ povedal po pretekoch. Alexejova cesta od piateho miesta z Japonska spred štyroch rokov viedla k Salt Lake City krivoľako. Sú na nej míľniky – slávne, s tromi titulmi majstra sveta i rozporné. V roku 1999 absolvoval na klinike neďaleko Moskvy odvykaciu protialkoholickú kúru. Devätnásťročný frajer žijúci v USA vtedy v rámci revuálneho turné majstrov po Spojených štátoch pil ako dúha a v jednom prípade prišiel na tlačovú besedu na mol opitý a oplzlosťami obťažoval pracovníkov bezpečnostnej služby. Jagudin sa z neduhu dostal, presťahoval sa spoza oceánu domov do Petrohradu.

Zo športovca aj umelec

Vlani, aj v rámci bratislavských majstrovstiev Európy nekorčuľoval Alexej, ale jeho meno. Tak bol z formy. „Minulá sezóna bola skoro ako peklo,“ priznal sa po víťazstve na nedávnych lausannských ME, ktoré vyvolalo polemiky. Jagudin nejazdil čisto, podľa mnohých mal vyhrať jeho krajan Abt.

Pľuščenko vo Švajčiarsku neštartoval. Obaja veľkí súperi sa nemajú radi. Aj na ME v Bratislave po anglicky hovoriaci Jagudin pôsobil oveľa istejšie než utiahnutý Pľuščenko, rodák z ruského Ďalekého východu, z ktorého išli ťažko vety aj po rusky.

Ich nevraživosť sa datuje od okamihu, keď v roku 1998 prešiel Jagudin zo skupiny trénera Alexeja Mišina (ten dodnes pripravuje Pľuščenka) k Tatiane Tarasovovej. „Veľmi som sa odvtedy zmenil. Naučila ma cítiť hudbu a svoje pocity na ľade aj patrične vyjadriť,“ hovoril Petrohradčan, ktorý sa pretváral z typického športovca na emotívneho umelca aj s rizikom, ktoré také vnímanie sveta prináša. V kuloároch sa povráva, že spor Jagudin verzus Pľuščenko je vlastne rozporom rovnako ambicióznej Tarasovovej s ešte ambicióznejším Mišinom.

Olympijský výkon Jagudina, hoci je v kontexte jeho vzostupov a pádov na oko prekvapením, potvrdzuje Rusovu náturu. Napriek všetkému bohémstvu je Jagudin predovšetkým sebavedomý a ctižiadostivý. Tentoraz sa nedal nikým a ničím rozptýliť. Najlepším dôkazom bol úryvok z voľnej jazdy v Salt Lake. Alexej urobil jedinú minichybu. Pri trojitom flipe udržal skok silou vôle. Vlani by to zabalil.

PETER FUKATSCH