V sovietskom a ruskom športe nie je ničím nezvyčajným, že sa na vrchole objavujú celé rodiny. V hokeji sa v 60. rokoch preslávili bratia Boris a Jevgenij Majorovovci, Alexandrovovci, Jakuševovci, Golikovovci. Na ľadovej ploche sa dedili aj trénerské gény. Kto by zabudol na legendárneho trénera hokejovej zbornej Anatolija Tarasova a jeho dcéru, ešte stále krasokorčuliarsku trénerku Tatianu Tarasovovú. Aj otec Mariny Anisinovej z francúzskeho krasokorčuliarskeho tanečného páru je niekoľkonásobný hokejový majster sveta. A v týchto dňoch sa v superlatívoch hovorí o dvoch moskovských bratoch, ktorí hrajú v drese floridských panterov – Pavlovi a Valerijovi. Ich priezvisko – Bure – sa v ruskom špičkovom športe objavuje už v troch generáciách.Verím v silu našich chlapcov. Náš tím má všetko: skúsenosti, sebavedomie i fortieľ, aby získal na olympiáde zlato. Nebude to jednoduché, veď na titul si robí zálusk až šesť tímov. A či je v Amerike ťažké hrať a vyhrávať? Spýtajte sa Slavu Fetisova, ktorý, verím, privedie tím k úspechu. Potvrdí, že ak sú tribúny naladené proti vám, vyprovokuje vás to ešte k väčšiemu nasadeniu.

Trojnásobný olympijský víťaz a ruská hokejová legenda Alexander Ragulin

Ako som prijal novú ruskú hymnu? Veľmi dobre, veď v Sovietskom zväze som vyrástol, v Moskve je môj dom, do ktorého sa najradšej vraciam a kam sa túžim raz definitívne vrátiť. Iba ruské môže byť pre mňa aj rodné. Keď sme hrali pod tónmi Glinkovej hudby bez slov, akosi sme necítili, že počujeme hymnu našej vlasti. Teraz sa tie dôležité emócie, našťastie, vrátili. Mimochodom, v Amerike či Kanade poznajú práve starú melódiu Alexandrova.

Pavel Bure o vzťahu k vlasti

Rodina Bureovcov je v Moskve populárna, preto sa o nej nedávno hovorilo aj v relácii verejnoprávnej ruskej televízie ORT.

Otec hokejistov Vladimír bol európskym plaveckým rekordérom a na OH v Mníchove pred 30 rokmi získal jednu striebornú a dve bronzové medaily. Ich deda odsúdili za Stalina dva razy na doživotie. Najprv v roku 1936, potom o štyri roky neskôr, keď mu „našili“ pokus o vražedné sprisahanie voči Stalinovi. Vždy sa však vrátil živý. V druhej polovici 50. rokov bol plaveckým trénerom v armádnom klube CSKA a na dvoch olympiádach koučoval aj sovietsku reprezentáciu. Pod jeho vedením sa stal majstrom aj syn Vladimír, ktorý videl svojho otca naposledy živého práve z bazéna.

„Infarkt skolil manžela na mieste, ktoré mal najradšej – na trénerskej lavičke. Paradoxom bolo, že v jednej dráhe práve v tom čase súťažil náš syn,“ spomínala pani Ľudmila, babička bratov Bureovcov, ktorá sa stále teší z hokejovej slávy svojich vnukov. Pripomenula, že verí sľubu staršieho Pavla, ktorý sa po fiasku ruskej zbornej pred dvoma rokmi na majstrovstvách sveta v Petrohrade pred „babuškou“ dušoval, že škandál odčinia na najbližšej olympiáde.

Pre našu generáciu nebolo vlastenectvo iba prázdnym slovom, okrášľujúcim prívlastkom, keď sa hovorilo o úspechoch a medailách. Nehrali sme totiž za veľké peniaze, ale za česť našej vlasti a pre milióny našich priaznivcov.

Vjačeslav Staršinov, bývalý hokejový útočník, po neúspechu ruského tímu na MS 2000

V najsledovanejšom vysielacom čase, ktorý zvykne byť v Rusku vyhradený najskôr ak pre prezidenta Putina, sa na televíznej obrazovke objavila tvár Pavla Bureho. Kajúcne sa ospravedlňoval za všetky ruské hviezdy NHL, ktoré prepadli na „domácom“ šampionáte na celej čiare. Od roku 1954 zborná tak hlboko na majstrovstvách sveta ešte neklesla, vždy bola v prvej osmičke. Hneď na druhý deň vyšla v denníku Sport Expres novinová strana s hlavným titulom: Koniec veľkej epochy.

V odpovediach na otázky, prečo sa tak stalo, sa predbiehali aj novinári.

„Predsa sa nedá prísť na šampionát s tým, že všetko je vopred vyhrané a titul príde sám. Bez iskry, nápadu, nasadenia,“ vyjadril sa o „rozmaznaných chlapcoch“ jeden z ruských novinárov. Ďalší sa pripojil: „Hokej je kolektívny šport a ak v ňom nenájdeš aj kolektívneho ducha, teda jedno srdce, jedny ruky, potom je to o ničom. Nie je predsa tajomstvom, že podaktorí si v priebehu šampionátu uhli aj z fľaše, iní „machri“ ani nežili s tímom. Na ľade to aj tak vyzeralo.“ Keďže šampionát sa odohrával práve v čase 55. výročia víťazstva nad fašizmom, podaktorí fanúšikovia neúspech ešte zdupľovali, keď hovorili o tom, že hokejové hviezdy Jašin, Bure a spol. pošpinili nezodpovedným prístupom pamiatku hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny.

Tieň teda padol aj na kapitána Pavla Bureho, ktorý si počas majstrovstiev prenajal apartmán v hoteli Európa na Nevskom prospekte, kde mu robila spoločnosť mama Taťjana.

Mimochodom, tá bola svojich synov povzbudzovať aj na predchádzajúcej olympiáde v Nagane. Do Salt Lake City však necestovala.

„Zostane doma na Floride, aby pomohla Valerijovej manželke s ich deťmi,“ povedal tesne pred odchodom do dejiska olympiády Pavel.

Na čierne dni v Petrohrade už nechce spomínať. „Nerád sa vraciam späť, najmä ak ide o nepríjemné záležitosti. Som človek, ktorý vyznáva skôr pozitívnu inšpiráciu. Myslím teda viac na to, že hoci som bol už v devätnástich rokoch majstrom sveta a v NHL zbieram prestížne ocenenia najlepšieho kanoniera, to najcennejšie mi stále chýba: Stanleyho pohár nad hlavou a olympijské zlato na hrudi.“

A čo peniaze, ktoré spomínal Staršinov? Bureho ročný kontrakt v tíme Florida Panthers, kam prestúpil po sezóne v roku 1998, dosiahol 10 miliónov dolárov.

Ja už dávno nemusím v hokeji nič dokazovať. Na olympiádu cestujem s jediným želaním: prispieť, aby sme v hokejovom turnaji vystúpili čo najdôstojnejšie, aby sme nepošramotili ani povesť našej krajiny, ani svoju povesť. V ruských novinách znovu píšu o tom, že zámorskí milionári stratili pocit vlastenectva a nebudú sa zo všetkých síl biť za úspech veľmoci. Bolo by hlúpe slovami presviedčať o opaku, ale uvážte: ak sme sa rozhodli obliecť si olympijské dresy, pochopili sme aj mieru zodpovednosti. Do Salt Lake City nik z nás predsa necestuje kvôli peniazom a sláve.

Pavel Bure niekoľko dní pred prvým zápasom Ruska v olympijskom turnaji

Príbehy Pavla Bureho zo súčasného pôsobenia v NHL sú dôverne známe. Okrem iného aj ten, ako pred dvoma týždňami nastúpil na zápas so zlomeným zápästím a dvoma gólmi prispel k víťazstvu panterov. Športovec, o ktorom sa už v jeho tridsiatke rozprávajú legendy, hoci v mnohých cítiť honbu za senzáciou. On im však nepripisuje veľký význam a ani na ne nereaguje. Aj vymyslený „románik“ medzi ním a Annou Kurnikovovou uvádzala pred dvoma rokmi v televízii na správnu mieru jeho mama.

„O mne sa už kde – čo popísalo, a tak som sa naučil radšej na všetky výmysly až hlúposti jednoducho nereagovať. Viem predsa, že „žltá tlač“ by bez senzácií nemohla žiť. Veď kvôli nim ju ľudia čítajú,“ vyjadril sa Pavel o bulvárnych novinách v týždenníku Argumenty i fakty.

„Moskovské noviny mám predplatené, čítam ich aj v Amerike. Aj ja v nich rád hľadám aj niečo pikantnejšie. Nedávno sa mi dostal do rúk článok o našej speváckej hviezde Alle Pugačovovej. Čo som sa tam všetko nedočítal! Hoci viem, že 90 percent z napísaného boli výmysly a klebety, predsa som v sebe neskrotil zvedavosť a prečítal som si to. Jednoducho, je to tak: ľudia tak platia daň aj za svoju popularitu.“

Pavel Bure bol populárnou hokejovou osobnosťou už pred ôsmimi rokmi. Potvrdil to aj jeho jediný zápas v drese nemeckého EV Landshut . Manažér Max Fedra pozval vtedy hviezdu z Vancouver Canucks na jeden jediný zápas za sumu 50-tisíc mariek. Pavel súhlasil a cestou do Moskvy, kam išiel na exhibičnú sériu tímu Hviezdy Ruska, naozaj zápas v drese EV Landshut s číslom 01 odohral. Na tréningu i pred zápasom bola v kabíne sviatočná atmosféra. Udo Kiesling, vtedy už 39-ročný veterán bundesligy a rekordér v počte odohraných zápasov za Nemecko, požiadal o 16 rokov mladšieho Rusa dokonca o autogram a nechal sa s ním odfotografovať. Landshut vyhral nad Eisbärenom 8:3, Pavel vsietil tri góly, ale to nebolo dôležité. Išlo o šou, ktorá sa vydarila. Najmä vďaka ústretovosti Bureho. Už vtedy, pred ôsmimi rokmi, 6500 natlačených divákov skandovalo „Pavel, Pavel!“ a takmer dvesto propagačných tričiek s Bureho fotografiou a podpisom, ktoré stáli 139 mariek, okamžite rozpredali.

Pavel Bure je jednoducho magnet.

Rusko žije v týchto dňoch hokejom a očakáva, že zborná na čele s trénerom Vjačeslavom Fetisovom a kapitánom Igorom Larionovom dobyje práve na tejto olympiáde späť svoje stratené pozície. Pred štyrmi rokmi v Nagane vyfúkli „Bureovcom“ zlato Česi s famóznym Dominikom Hašekom v bránke. Teraz túži ruský tím, v ktorom sú opäť aj bratia Pavel a Valerij Bureovci, po odvete.

Pred odchodom do olympijskej dediny v Salt Lake City Pavel Bure povedal: „Spomínam si, ako družne žil celý tím v Nagane. Verím, že v podobnej atmosfére sa ocitnem aj tentoraz. Nepotrpím si na zvláštne podmienky, na luxus, akému dali prednosť viacerí hviezdni tenisti počas olympiády v Sydney, keď bývali mimo olympijskej dediny. O absolútny komfort počas jedného z vrcholov svojej kariéry nestojím, ide predsa o niečo celkom iné, dôležitejšie. Týka sa to aj môjho akceptovania trénera. A že kapitánom nebudem ja, ale Larionov? Je to normálne, veď Igor je aj starší aj skúsenejší ako ja.“

Novinári s obľubou píšu, že Bure je frajer, ktorý láme ženské srdcia, že počas letnej dovolenky v Moskve chodí ako bohém z Hollywoodu. Prečo však nikto nenapíše, že dennodenne drie ako kôň: dvíha činky, do úmoru hrá tenis, behá desiatky kilometrov. Že poctivo robí svoj džob, po ktorom zostávajú litre potu. Alebo o tom, že Pavel Bure je jediný človek, ktorý dokázal poraziť mašinériu NHL. Paša o tom nerád rozpráva, ale keď dotiahol brata Valerija na Floridu, postavil si hlavu: chcel hrať so svojím bratom. A klub prikývol. Iného by najskôr vyhnali. Pavel je unikát, váži si ho celá Amerika.

Moskovský priateľ Pavla Bureho v lete minulého roka

Pripomeňme ešte Pavlove slová z tlačovky v júli minulého roka, keď sa rozhodovalo o trénerovi zbornej. „Fetisov je odborník, ktorý najlepšie pozná hráčov z NHL. V zámorí hrajú najlepší ruskí hráči, ktorých kvality dokáže odborne posúdiť najlepšie práve Fetisov.“ Tým dal najavo odmietnutie Borisa Michajlova, legendy CSKA a zbornej ZSSR, v úlohe trénera.

Jeho výroky sú taktné a plné diplomacie. Tak sa vyjadruje aj na tému ženba, na ktorú sa novinári s obľubou pýtajú.

„Viete, že ma v Amerike nikto neožení? Jednoducho, nepriamo podlieham spoločenskému trendu. Skoré manželstvá mladých partnerov nie sú v móde. Menia sa sociálne podmienky. Prv sa ľudia brali mladí aj preto, lebo dvom sa akosi ľahšie prežilo. Dnes je to inak a ak nemáš rodinu v tridsiatke, nik sa na teba čudne nepozerá. A či by som si zobral cudzinku ako môj mladší brat Valerij? Prečo nie? Američanku, Švédku, Fínku alebo našu, Rusku. Netrpím žiadnymi predsudkami. Voľba životného partnera má vyplývať z citov, a nie zo štátnej či národnej príslušnosti. Svet sa predsa tak nádherne otvoril!“

Autor: ĽUDO POMICHAL