obvinili zo sprenevery štyridsiatich miliónov korún a odsúdili na osem rokov väzenia.

Odsedel si dva roky, lebo v rámci amnestie ho prepustili. Neznamenalo to však, že bol zbavený viny. Úplnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1962. A o rok na to dostal titul národného umelca.

Spomienky na túto krušnú udalosť obsahuje Stodolova kniha Smutné časy, smutný dom (vyd. Q 111, Bratislava 2005), ktorú autor dokončil v roku 1968 a stihla vyjsť ešte do normalizácie. Aj dnes predstavuje jej druhé vydanie cenný dokument doby, kde sa na rozdiel od inej autorovej memoárovej knihy Bolo, ako bolo (1965) stretávame iba so zlom a krikľavou nespravodlivosťou.

Stodola sa k nijakej vine nepriznal a ani nemohol priznať, lebo celá vec okolo adaptácie niekdajšieho kaštieľa na Prednej Hore pri Muráni na tuberkulózne sanatórium nebola v jeho kompetencii ako vysokého štátneho úradníka. Šlo o typicky politický proces a demokratovi Stodolovi bolo treba dokázať, že je triednym nepriateľom a sabotérom päťročnice. Nie náhodou ho predtým zbavili docentúry na Lekárskej fakulte a v SND mu po niekoľkých predstaveniach stiahli satirickú hru Kde bolo, tam bolo. Skrslo v ňom síce akési podozrenie, no netušil, že jeho život sa zmení na drámu, tentoraz nie hranú, ale skutočnú.

Stodola sa v spomienkach vracia k svojej zdravotníckej činnosti, no iba natoľko, nakoľko je to potrebné na vysvetlenie celého prípadu a jeho zástoja v ňom. Podstatné sú jeho zážitky z väzníc v Košiciach, Ilave, Bratislave a v Prahe na Pankráci. Stodola pozorne zaznamenal všetko, čo sa dialo s ním i okolo neho nielen preto, že to bolo čosi úplne nové, ale hlavne preto, že to vnímal spisovateľ, citlivý na najmenší prejav neľudskosti, nespravodlivosti a krivdy.

Neskrýva prvotné prekvapenie, ktoré v ňom vyvolávajú väzenské podmienky a praktiky, no v tomto údive je aj kus zvedavosti, kam až môže zájsť neúcta k človeku, nazývanému väzeň, ešte nie vinníkovi, iba podozrivému, ešte nie odsúdencovi, iba vyšetrovancovi. Stodola zažíva na vlastnej koži surovosť dozorcov, ktorá je o to ponižujúcejšia, že každý z nich vie, že v tomto prípade nejde o zločinca, veď jeden z dozorcov pozná dokonca jeho hru a rozprávajú sa o nej.

Takýchto paradoxov je v knihe viacero. Stodolove pozorovania majú niekde charakter psychologických skíc, no niežeby zo svojho údelu chcel robiť literatúru, je to len vrodená schopnosť zachytiť rozhovory so spoluväzňami a vrodený záujem o príbehy, ktorých je vo väzení nadostač, ba niekedy až navyše.

Do svojich spomienok Stodola často vkladá celé pásma iných spomienok na vzdialenejšiu minulosť, v ktorej sa objavujú jeho predkovia i začiatky jeho literárnej činnosti v Liptovskom Mikuláši, zakladanie Literárneho cechu, ale aj prvá svetová vojna a jeho účasť v nej. To bol takisto spôsob, ktorý mu pomáhal vydržať 44 výsluchov a dva dlhé roky v rozličných celách. Veď treba si len uvedomiť, že to všetko musel absolvovať 63-ročný človek!

Stodolova kniha patrí do okruhu osobných svedectiev o neprávostiach minulého režimu.