Igor Benca je neprehliadnuteľný. Svojou postavou hravo zaplní hocijaký priestor, svojou tvorbou potvrdzuje silný zvuk slovenskej grafiky v zahraničí. Je experimentátor, ale to mu nebráni, aby hľadal istoty zvané človek.

Dopredu ho ženie imaginácia. Nie je to však rieka bez brehov, ale zvuk v kvalitnej forme. Emocionálny vzlet je korigovaný tvorivým pravidlom. Počúva hlas Georgesa Braqua, ktorý raz vyhlásil: „Milujem pravidlo, ktoré koriguje vzrušenie.“ Vie, že koľko citovej investície sa vloží do obrazu, toľko citového vkladu vyžiari na diváka.

Igor Benca robí naplno všetko, čo má rád. So synmi sa ponára pod morskú hladinu, aby vytiahol vytúžený kameň. Sústredene kreslí čiary na známke so státisícovým nákladom. Vysvetľuje svojim študentom, že definícia umenia neexistuje – lebo na ňu musia prísť najmä sami. A keď hovorí o túžbach, ozve sa v ňom filantrop: „Chcem, aby sa zlepšila situácia na Slovensku v oblasti umenia a všetci výtvarníci mali viac možností.

Od medicíny k umeniu

„Pokiaľ mi pamäť siaha, stále som kreslil,“ hovorí Igor Benca. „Nedávno som dokonca našiel výkres, kde bolo nakreslené krásne okno. Čistá geometrická abstrakcia. Mal som vtedy sedem rokov. Takže nijaké okolky, bol to jednoznačný nástup.“

Putovanie rodáka z Koniaroviec neďaleko Nitry však nebolo hneď výtvarné. Stredná škola trochu pribrzdila sľubný kresliarsky nástup. Prvý dotyk s mestskou kultúrou v Bratislave bol v znamení Strednej zdravotnej školy. Špecializácia: zubný laborant.

„Dvakrát som sa hlásil aj na medicínu. Neúspešne. K zaujímavostiam strednej zdravotnej školy však patrilo, že som na ňu robil talentové skúšky. Kreslilo sa a modelovalo. Takže nebolo to až tak ďaleko od umenia, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Pomáham si aj Leonardom. Bol výtvarníkom, ale aj vedcom, ktorý sa zaoberal anatómiou. Medicínu i výtvarné umenie spája jedna vec – záujem o človeka. O jeho telo i dušu. Človek je stredobodom aj môjho výtvarného sveta.“

Roky u profesora Brunovského

Po neúspešných prijímačkách na medicínu si Igor Benca musel odkrútiť vojnu, no zo šuflíka dávnych túžob čoraz viac oprašoval kreslenie. Začal sa stretávať s budúcimi kolegami – Karolom Felixom a Jozefom Bausom. Napokon sa na tretí pokus dostal roku 1981 na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.

„Išiel som na grafiku, lebo kresba ma stále priťahovala. Inklinácia bola taká prirodzená, že som nad iným ani neuvažoval. Bral som to ako samozrejmosť. Po dvoch rokoch prípravky ma pred rozhodnutím sa nad špeciálkou priťahovala aura profesora Brunovského. Nakoniec si vybral mňa, Karola Felixa a Dašu Janíčkovú z Brna.“

Nastalo obdobie, na ktoré všetci absolventi Brunovského školy spomínajú doteraz. Sloboda, tolerancia, priateľská atmosféra, nad ktorou sa vznášala profesorova charizma.

„Bral nás ako partnerov a budúcich kolegov. Možnože s odstupom času a s mojimi súčasnými pedagogickými skúsenosťami vidím už profesorovo pôsobenie v inom svetle, no doteraz čerpám z jeho pozitívnej orientácie na človeka – na jeho vnútorné pochody a ľudské vzťahy k prírode.“

Ponúkam študentom ich cestu

Igor Benca pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho pedagogickým krédom je – reagovať na to, čo mu študent ponúka.

„Snažím sa im načrtnúť a doťukávať ich k ceste, po ktorej by sa mali sami uberať. Sú, pravda, aj takí, ktorí tápu. Vtedy učiteľ v dobrom „dokope“ žiaka do toho, čo je pre pedagóga najbližšie. Radšej mám však študentov s jasnou predstavou. Pri nich netreba, aby som im niečo radil. Môžem im len ponúknuť, kam by mohli ísť.“

Igor Benca je pedagógom, ktorý sa snaží, aby študenti rozmýšľali. Prečo je ich čiara práve na tomto mieste, aké vrstvy sa odkrývajú za výtvarným výsledkom. Na študentovi necháva, aký výraz a médium mu je najbližšie. Aj pre seba rád otvára grafiku novému multimediálnemu prievanu.

„Umenie inštalácie či videoart oživujú možnosti grafiky. Je dobré, že aj v grafike existuje stieranie hraníc medzi jednotlivými typmi umenia a médiami. Navzájom sa miešajú a myslím si, že je to na prospech všetkých zúčastnených. Stalo sa to aj preto, že do grafiky vstúpili rôzni umelci. Nie sú to už len odchovanci grafických špeciálok, ale aj maliari, sochári a ďalší. Zároveň som rád, že sa skončili polemiky, v ktorých grafici vystupovali ako čudáci vyžívajúci sa v rôznych technikách.

Výtvarný vesmír alternatívnych techník

Igor Benca tvrdí, že o človeku sa dá rozprávať aj bez toho, žeby ho nakreslil. Vždy sa zaujímal o figúru, ale dnes je už posunutá do značnej výtvarnej štylizácie. Slovami Evy Kapsovej, kurátorky súčasnej Bencovej výstavy vo výstavnej sieni Tatrabanky v Banskej Bystrici, „umiestnenie, poloha, prekrytie, farebný valér, kontrast dodáva umelcovým motívom epický rozmer – je životom, dejom, príbehom týchto figurálnych motívov, ktoré zástupne metaforizujú ľudské kvality, ale sú aj odrazom medziľudských vzťahov.“

Igor Benca variuje motív veľkého tvaru, jeho znaky sú transparentné, avšak nie prvoplánové. Vťahuje diváka do svojich magických siločiar a záleží len na jeho citlivosti, aby si odkrýval autorove zašifrované významy v tajuplnej spleti borgésovských labyrintov.

„Už dávnejšie som obmedzil klasické grafické techniky – mezzotintu a lept – a venujem sa alternatívnejším technikám, ktoré majú maliarskejší výraz. V poslednom čase sa venujem tvorbe grafiky, pri ktorej využívam pohyblivú matricu, teda nie klasickú fixnú. Tieto matrice sú z iných materiálov – buď z tenkého plechu, nalepených rôznych papierov a pásikov, ktoré mi umožňujú variovať motív. Počas procesu tlačenia tak môžem pozorovať, ako sa mení aj forma matrice. Inými slovami, proces tvorby je niekedy zaujímavejší ako výsledok.“

Posledný cyklus Igora Bencu sa nazýva Recyklácie a umelec ho stále dopĺňa a upravuje. Teraz je to okolo pätnásť grafických listov s rozmermi 100x70 centimetrov. Využíva pri nich princíp opakovania sa motívu. Pozoruje originál meniaci sa na kópie. Aj počiatočný odtlačok však môže byť úplne iný ako posledný.

Robím, keď mám čas

Noc bola kedysi zasľúbená tvorbe. Igor Benca si vtedy sadal k stolu a začal ryť do dosky. Dnes robí vtedy, keď má čas.

„A toho je veľmi málo. Určite to poznajú všetci výtvarníci, nehovoriac už o tých, ktorí učia na školách, alebo sú zamestnaní z finančných dôvodov. Samozrejme, čas si vždy nájdem a najradšej som, keď je v kuse. Vtedy sa môžem koncentrovať na určitý nápad či koncept, ktorý chcem zrealizovať. Často robím pod tlakom termínov, čo mi celkom vyhovuje. Stres núti k zvýšenému sústredeniu. Nemám pevný denný rytmus. Najradšej začnem od rána, aby som mohol ťahať čo najdlhšie. Robím aj dvanásť, štrnásť hodín. Mám už odskúšané, že koncentrácia ani pri takejto dĺžke nepoľavuje.“

Voľná tvorba Igora Bencu je spontánnejšou reakciou na vnútorné impulzy. Pri známkach či exlibrisoch pristupuje racionálna korekcia, vynútená úžitkovým poslaním diela.

„Dopredu má stále ženie nespokojnosť. Vytvoriť čosi lepšie než to, čo bolo predtým. To je moje dynamo, ale i umelecké zrkadlo, do ktorého sa môžem každé ráno pozrieť. Divácky kalkul by bol krátkozraký. Divák by to hneď prehliadol a už by mi neuveril.“

Neresti, záľuby a túžby

„Neresti? Už niekoľko rokov nepijem a nefajčím. Len čakám, kedy mi začne nad hlavou svietiť svätožiara. Voľakedy sme žili bohémskym životom, takže už mám odpité aj odtancované. Ak by som si mal niečo vytknúť, tak hádam viac času na prácu. Cítim, že by som mohol urobiť ďaleko viac.“

Medzi najväčšie Bencove záľuby patria kamene. Potápa sa so svojimi synmi – Igorom (18) a Martinom (17) – aby z morského dna vytiahol 50-kilový šuter. Možno je v tom aj dávna inklinácia k sochárstvu, ktorá zostala v platonickej polohe „Najkurióznejší? Jeden mám z Tibetu, ďalší z Grand Canyonu v Arizone. Väčšina ich však pochádza z Európy a veľmi pekné kamene mám zo Slovenska. Ide o vymývané vápence od Čierneho Balogu. Sú veľmi zaujímavo vytvarované, pretože sa nachádzajú v hline a sú formované vodou.“

Túžby Igora Bencu sú vzácne odosobnené. Dôležité pre neho je, aby sa zlepšila situácia na Slovensku v oblasti umenia.

„Najväčší problém je, že trh s umením je finančne poddimenzovaný. Ak kultúra nebude mať dostatočné množstvo financií, tak nie je možné, aby sa robilo naplno. Keď je málo možností, vzniká nespokojnosť. A z toho pramenia aj osobné spory, ktoré s odbornými otázkami nemajú nič spoločné. Dúfam, že po našom vstupe do EÚ sa situácia na trhu zlepší a výtvarných projektov bude viac. Verím, že ak sa náš malý priestor otvorí, okysličí sa aj výtvarný vzduch na Slovensku.“ ĽUDO PETRÁNSKY

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC