Obsahuje 1200 exponátov od viac než sto autorov, rozdelených do 37 kapitol, ktoré kurátori umiestnili do troch priestorov dvoch inštitúcií - Uměleckoprůmyslového muzea a Galerie hlavního města Prahy.

Kurátori si najprv definovali, čo je "české" vo fotografii - ich voľba padla, prirodzene, na národnosť autorov, ale akceptovali aj inonárodných (nemeckých, rakúskych, slovenských) fotografov, ak tvorili dlhšie v českom prostredí, resp. nie dlho, ale vytvorili významné diela - napríklad súčasťou výstavy sú montáže Johna Heartfielda z konca tridsiatych rokov.

Pri rozhodovaní o uhle pohľadu, resp. metódy analýzy dejín sa u Mlčocha s Birgusom prekrýva kritérium štylistické - kapitoly ako puristický piktorializmus, surrealizmus a civilizmus, op-art, fotografika atď. s kritériom druhovým - reklamná, dokumentárna, módna fotografia a objavuje sa aj regionalizmus - kapitola mimopražská avantgarda. Výstava nevynechala takmer nič, čo stavia na fotografickej technologickej báze, v expozícii sú aj dokumentácie z akcií Milana Knížáka v 60. rokoch.

Výstava je skutočným zážitkom. Keď si návštevník pomaly a pokojne prezerá jednotlivé exponáty, postupne rastie pocit obdivu k autorom i k celku českej fotografie. Nielen vďaka významným osobnostiam a ich kvalitnému zastúpeniu - Drtikol, Sudek, Funke, Reichmann, Medková, Koudelka, Saudek, Štreit, David atď., ale pre prekvapujúce množstvo dnes už v podstate bezmenných autorov, ktorých diela kurátori vybrali z archívov.

Takto sa len potvrdilo, že silné osobnosti rastú v dialógu s inými, ktoré nie sú síce natoľko produktívne, ale aj len dve-tri ich výnimočné diela sú dokladom, že talent a túžba po dosiahnutí ideálu nie sú výlučným majetkom niekoľkých, ale sú hybnou osou ľudských dejín, aj dejín umenia. Takže výstava je hommage nielen fotografii, ale aj fascinácii, ktorá vyústila v nečakané skvelé solitérne diela dnes v podstate anonymov.

Na výstave je zrejmé napätie medzi priamočiarou, drsnou, autentickou, niekedy doslova anonymnou fotografickou produkciou a tvorbou, ktorá podlieha vo väčšej alebo menšej miere aktuálnym výtvarným trendom. Sugestívnejšie po desaťročiach zaznieva prvý prúd, v druhom akoby bolo omnoho jednoduchšie odkryť inšpiráciu skôr umením než realitou, ide viac o obmeny než o originalitu.

Snímka desaťtisícového pražského davu, ako v lete 1945 sleduje verejnú popravu kolaboranta, šokuje omnoho viac než sebalepšie variácie na op-art či grafiku. Jazyk fotografie sa za sto rokov podstatne rozrástol, ale aj tak ešte stále mimoriadne účinne pôsobia jej najjednoduchšie, ale pritom prekvapujúce odhalenia.

Dalo by sa hovoriť o náplni termínu abstraktná fotografia, ale aj o tom, prečo slovenská sociálna fotografia je podstatne účinnejšia než prezentovaná česká sociálna fotografia, alebo o tom, či prezentácia Jana Svobodu nechala dostatočne vyznieť fascinujúci minimalizmus tohto veľkého českého umelca atď. Toto sú však len marginálie poznania, že projekt unikátnym a objavným spôsobom sleduje vývoj fotografie aj českej spoločnosti (často sa prelínajúcej so slovenskou).

P. S. Výstava Česká fotografia 20. storočia bola ponúknutá na reprízovanie Slovenskej národnej galérii v rámci 15. ročníka Mesiaca fotografie v novembri 2005. Nové vedenie SNG - vedúca kurátorka Zbierok súčasného a moderného umenia Alexandra Kusá - ponuku vo februári 2005 odmietlo a rozhodlo o prezentácii putovnej/kočovnej výstavy Taliansko - unikátna krajina, ktorú od premiéry v roku 1997 videli diváci už v desiatkach výstavných sál Európy, Ameriky a Ázie.

Z hľadiska snaživej odborníčky na architektúru skutočne môže byť pre slovenskú kultúru dôležitejšia spolupráca s talianskou "cestovkou" než prezentácia originálov Drtikola, Sudeka, Funkeho, Štyrského, Koudelku a desiatok ďalších súputníkov Blühovej, Dohnányho, Martinčeka, Kállaya a iných autorov.

Autor: VÁCLAV MACEK( Autor je historik umenia a riaditeľ festivalu Mesiac fotografie )