To, že Billa Callahana, známejšieho možno skôr pod názvom jeho projektu/skupiny Smog, pozná u nás asi len neveľká skupina ľudí, nie je záležitosťou nedostatku talentu, tvorivého stereotypu alebo, nedajbože, mladistvého začiatočníctva. Tento 39-ročný pesničkár má už za sebou dvanásť albumov, vyznačujúcich sa rôznorodým mixom štýlov a autorsko-interpretačných prístupov.

Lenže za oceánom sú pesničkárov na tisíce, výborných je určite zopár stoviek a nie každému z nich sa pošťastí nahrať taký úderný hit, akým bol v Beckovom prípade Loser, ktorý tohto mladíka vyzdvihol z anonymného zástupu čakateľov na slávu.

Callahan má svoje renomé skôr ako kultová postava hudobného undergroundu a nič na tom nemenia ani vysoko pozitívne recenzie jeho platní. Ďalej si ide svojou cestou, v štýle lo-fi nahráva neučesané pesničky, v ktorých rieši predovšetkým problém vlastného sveta a vesmíru a možno už ani nečaká na svojich pätnásť minút slávy.

Takmer presne v týchto intenciách sa nachádza aj najnovší album A River Ain't Too Much To Love. Na prvý pohľad sa toho veľa nezmenilo - piesne majú ďaleko od hitparádovej chytľavosti, Callahanov skôr rozprávačský než spevácky výkon aj naďalej znie ako Lou Reed vo chvíľach dobrej nálady a optimizmu. Zásadný rozdiel oproti minulosti je v tom, že Callahan už nenahráva na štvorstopový magnetofón, ale za miesto realizácie si tentoraz vybral štúdio countryového nestora Willieho Nelsona - netreba sa však báť, že by sa callahanovský indie-folk-rock zmenil na kovbojskú country & western music.

Duch starého Západu sa prejavil skôr v zjemnení zvuku, niekdajšie elektrické gitary čoraz častejšie nahrádzajú akustické gitary s nylonovými strunami a viac než komorné aranžmány. Jednotlivé nástroje vchádzajú do skladieb úsporne, sporadicky, husle, ústna harmonika alebo klavír zahrajú len jeden či dva dlho držané tóny. Kým na prechádzajúcich platniach Callahan "vytáčal" hluk elektrických gitár, na tejto si vychutnáva ticho.

Ale ak predsa len chceme v súvislosti so Smogom hovoriť o country, tak naozaj treba hľadať skôr na jej najalternatívnejšom konci a nie tam, kde sa zdržujú Dolly Partonová, Kenny Rodgers alebo duch nebožtíka Johnnyho Casha.

Texty, písané zásadne v prvej osobe, sú otvorené, egocentrické, vždy poetické, ale často až sebabičujúco idúce pod kožu: "Prečo sa na mňa každý pozerá / akoby tu bolo niečo principiálne zlé / akoby som bol južný vták / ktorý sa zdržal na severe pridlho?" A ak by sme chceli hľadať ľahko zapamätateľné melódie, treba sa obrátiť skôr na iných introvertov - takému Leonardovi Cohenovi alebo Nickovi Caveovi sa Callahan asi ani len nesnaží priblížiť.

Jeho sila je v inom - repetitívne vybrnkávané gitarové tóny podfarbujú spevavú deklamáciu a ak sa nedáte odradiť tým, že hneď na prvýkrát si nezaspievate so spevákom refrén, každým ďalším počúvaním vás budú piesne čoraz viac vťahovať do seba. Callahan / Smog nie je hudba k čítaniu novín - na to dokáže byť priveľmi znepokojujúca. Ak jej však prídete na chuť, budete sa k nej vracať zas a znova.

Autor: Miloš Janoušek(Autor je publicista a pesničkár)