Z jeho produkcie Chlapci & Baby, ktorá uzatvárala tohtoročný festival Divadelná Nitra, je zrejmé, že svet mužov mu je o niečo bližší. Kým v rámci hľadania mužskej identity ide hlboko pod kožu inštinktov, v časti venovanej "babám" si občas pomáha i hysterickým klišé. Z jeho diela však cítiť zaujatie pre život, vzťahy i krásu. Frenák sa pokúša veriť, že ľudské bytosti nakoniec prekonajú stále číhajúce barbarstvo v nás.

Niektorí diváci mali po predstavení Chapci & Baby pocit, že mu vlastne nerozumeli.

Naše produkcie nerobíme naratívnou formou, nesnažíme sa ponúkať hotový príbeh, len voľne formulovanú myšlienku, ktorá funguje ako Rubikova kocka. Podstatou je, že v divákovi odštartujeme istý proces, ponúkneme mu určité záchytné body, v ktorých môže ukotviť svoju fantáziu. Otvoríme a zvizualizujeme istý psychologický problém, z ktorého si publikum vytvorí vlastný dej.

Odrážate sa teda od istej témy?

Nespracúvame ani konkrétnu tému, v našom prípade sa konkrétnym stáva len to, že sa zaoberáme mužom a ženou, mužským a ženským pohlavím.

Ako vnímate ženu a muža?

V mužskom pohlaví sa odráža aj niečo ženské. V oboch pohlaviach je viditeľné aj to, čo tam nie je. Pýtame sa, kde je to miesto, v ktorom sa v dnešnom uponáhľanom zbláznenom svete nachádza muž a žena.

Dokážeme sa navzájom ešte pochopiť?

Je to večný problém. Žijeme vedľa seba, ale jeden druhého si nevšímame.

Čo je dôležitejšie - kríza identít či kríza vzťahov?

V prvom rade si myslím, že ľudia majú najviac problémov sami so sebou. Osobná kríza je asi najsilnejšia. Ide o to, do akej miery človek vie spracovať vlastné problémy a do akej miery je schopný vstúpiť do vzťahu s niekým iným.

V predstavení bolo veľa naturálnych, prírodných prvkov. Do akej miery sa nám darí to zviera v nás prekonať civilizovaním?

Pravda je dnes taká, že čím viac sa civilizujeme, tým bližšie máme k barbarizmu. Začína to byť okolo nás rovnaké ako pred desiatkami rokov, akurát na inej úrovni. Začína existovať čosi ako civilizovaný barbarizmus, a ten je stále nemilosrdnejší. Vniká do našej psychiky a nevieme, čo to prinesie o dvesto, tristo rokov. To je problém.

Čo pre vás znamená krása? Je to životný princíp, vaša filozofia?

Krása je život sám - ako možnosť, ako pojem, ako jestvovanie. A to sa snažíme na javisku vizualizovať. Pokúšam sa veriť tomu, že ľudská bytosť dokáže spomínaný barbarizmus preklenúť. Cez naše predstavenie sa pokúšam pozitívne hľadieť do minulosti, ale s vedomím, že keď si človek nedá pozor na to, čo je dnes, budúcnosť nebude.

Myslíte si, že umenie môže niečo zachrániť?

Nie som filozofom ani estetikom, neviem problémy sveta riešiť. Ale neviem sa od nich odpútať, neviem okolo nich prejsť bez povšimnutia, musím ich v nejakej forme stvárniť. Preto robím svoje javiskové vizuálne obrazy.

Pál Frenák (1957) sa narodil v Maďarsku hluchonemým rodičom. Študoval klasický a moderný tanec na Akadémii Endre Jessinského v Budapešti. V roku 1988 sa presťahoval do Paríža, kde pokračoval v štúdiu klasického baletu, ale aj súčasného tanca a kde aj založil súbor Compagnie Pál Frenák. Už niekoľko rokov pracuje Frenák v rámci programu Kultúra v nemocnici s hendikepovanými deťmi, obeťami rôznych nehôd či nepočujúcimi ľuďmi. V súčasnosti pripravuje tiež workshop pre autistické deti v Amiens. FOTO - CPF

Autor: Zuzana UličianskaEVA ANDREJČÁKOVÁ