Píše sa piaty september. Do základnej školy prichádzajú deti - prváci. Spolu s rodičmi vchádzam do triedy aj ja. Od prekvapenia takmer strácam dych. V triede sa tlačia aj tri väčšie deti. Jedno má 12, druhé 10 a tretie 9 rokov. O chvíľu sa od pani učiteľky dozvedám, že do školy ešte nechodili. Nevedia písať ani čítať. Pozerám do neurčita a prichádza mi na um, ako sa nedávno hovorilo, že v našej krajine už neexistuje negramotnosť a všetky deti sa vzdelávajú podľa svojich možností a schopností.

Po slávnostnom uvítaní vidieť v očiach pani učiteľky neistotu. Nevie, ako zareagujú rodičia malých šesťročných detí, nevie si predstaviť, ako bude učiť dvanásťročné dieťa v prvom ročníku. Uvedomuje si, že dievča je už takmer vyššie ako ona sama a má zjavne iné záujmy ako ostatné deti. V škole je určite nasilu.

Po niekoľkých dňoch prichádza dievča aj s rodičmi na vyšetrenie. Moje prvé otázky sú asi takéto: Kde ste boli doteraz? Prečo vaša dcéra nechodila do školy? Nebojíte sa trestného stíhania? Aké máte predstavy o jej ďalšom vzdelávaní a budúcnosti? Na ďalšie sa už nezmôžem. Odpovede sa aj tak nedočkám.

Otec začne asi dvadsaťminútový monológ a ústa sa mu nie, a nie zatvoriť. Ja len počúvam a nechápavo sledujem rodičov. Našťastie, je tu jedno riešenie. Keďže dievča je výrazne rozumovo zaostalé a navyše značne zanedbané, nie je iná možnosť ako špeciálna základná škola. Pani učiteľke, desiatkam detí a ich rodičom sa určite uľaví.

Stretávam sa však s ďalšími rodičmi "oneskorencov". Rozprávajú o ťažkom živote, nízkych sociálnych dávkach, rasizme a ďalších zaujímavých témach. Upozorňujú ma, aký má ich dieťa ťažký život a zdravotné problémy, že je iste retardované, a najlepšie by mu bolo doma s rodičmi. Mávajú papierom od psychiatria, ktorý odporúča akési oslobodenie od školskej dochádzky. Uvedomujem si, že niečo také už dávno neexistuje a každý má možnosť sa vzdelávať. Len keby chcel.

Nedokážem počúvať, ako sa všade hovorí o vzdelaní v našej krajine, o tom, ako každý musí chodiť do školy. Ako je teda možné, že desiatky osem- až pätnásťročných detí v našom okrese nikdy nechodili do školy a takmer nikto nebol trestne stíhaný? A rodičia naďalej poberajú sociálne dávky - peniaze nás všetkých - a o svoje deti sa takmer nestarajú. Až teraz sa podarilo prinútiť (a hlavne objaviť) množstvo detí, aby aspoň občas prišli do školy.

Prečo je u nás množstvo "nevzdelávateľných" detí s vymyslenou diagnózou a z toho dôvodu invalidizovaných? Uvedomujeme si vôbec, že si takto vyrábame invalidov, na ktorých budeme celý život pracovať? A na záver skúste porozmýšľať, aké asi budú ich deti a ktovie, koľko ich vlastne bude...

Autor: MAROŠ MAJKO