Ak zastanete pred bránou cíferského domu výtvarníka Svetozára Ilavského, pri bráničke vás privíta Pifo. Veľký zlatý boxer s bielou náprsenkou.

"V našej rodine je toto meno tradičné. Každý pes mojej cíferskej babky sa volal Pifo. Boli to všetko malí orieškovia, okolo tridsať-štyridsať centimetrov, a to meno k nim nejako pristalo. Keď som sa pred pár rokmi usadil v Cíferi aj ja s rodinou, povedal som si, že pes do domu patrí. Nebol som si ešte celkom istý plemenom, no jedno som vedel od začiatku - aj keby som sa rozhodol pre dogu alebo mastifa, vždy by to bol len Pifo."

Do domu rodiny Ilavských sa napokon nasťahoval prvý čistokrvný Pifo, krásny nemecký boxer.

"Pre boxera sme sa rozhodli preto, že som poznal viacerých ľudí, ktorí mali boxíka a všetky boli veľmi dobrej povahy. Boxer je veselý pes, vždy má dobrú náladu. A hlavne, je čitateľný, nehrozia pri ňom žiadne zákernosti. Jediná nevýhoda je, že slintá, ale čo už."

Čoskoro po Pifovom príchode sa však Ilavskí presvedčili, že so psom sú aj problémy.

"Mal som tu záhradných architektov a každý z nich, keď zbadal psa, povedal, tu nemám čo robiť, dovidenia! A bola to pravda. Popri plote som vysadil aspoň zopár malých tují, lenže za plotom boli susedove sliepky, ktoré Pifa nesmierne zaujímali. Neustále behal popri plote, štekal a tuje podľa toho aj skončili."

Bolo to však už dávno, pred siedmimi rokmi. Odvtedy Pifo dospel a upokojil sa. No najmä, Ilavskí ho dali do školy, kde ho vycvičili.

"Keď mal asi osemnásť mesiacov, prihlásili sme ho na dvojtýždňový výcvik, pretože ja som na to nemal čas. Aj sme ho raz boli pozrieť, ale nechceli sme ho rozcitlivieť, tak sme len nazerali spoza plota."

Pifo bolo chápavý žiak, naučil sa sadni, ľahni, zostaň, kráčať vedľa pánovej nohy, nevybiehať z brány, aby ho nezrazilo auto, a najmä, neskákať na návštevy. Predtým ich totiž zvykol búrlivo vítať a keď niekto neprezieravo prišiel v bledých nohaviciach, hneď mal všade odtlačky zablatených labiek.

Okrem štekania na susedove sliepky a skákania na návštevy mal Pifo ešte jeden zlozvyk. Zvykol sa postaviť na zadné, strčiť hlavu do kuchynského okna a žobrať. Domáci neodolali a vždy mu hodili nejakú dobrotu.

"Lenže tak si na to zvykol, že si začal pýtať hocikedy, a keď nič nedostal, začal sa rozčuľovať. Také protestné staccato haf .... haf .... každých desať sekúnd. Keď s tým začal už aj o štvrtej ráno, musel som zakročiť. Vždy som vyšiel, rázne povedal fuj a po týždni si odvykol. Dnes mu už opäť sem-tam niečo aj hodíme, ale už si to nevynucuje."

Hoci je Pifo rodinným miláčikom, do domu nechodí a celý deň je pustený vo veľkej záhrade. Dnu ho berú, iba keď je chorý, na Silvestra a za búrky, lebo vtedy sa bojí hluku z delobuchov či hromov. V záhrade mu však nie je zle, má tam určite najväčšiu búdu minimálne v strednej Európe. Keď sa totiž Sveťo Ilavský nasťahoval do Cífera, vybudoval si v záhrade ateliér. Potom si však na tvorbu prenajal priestory bývalého kina a ateliér zostal prázdny. Tak vyrezal do dverí otvor, k radiátoru dal starý gauč a Pifo má sám pre seba celý budoár.

(bd)

FOTO SME - PAVOL MAJER