Transylvánia je aj na Slovensku. Nemá však nič spoločné s krvavými kúskami grófa Draculu. Návštevníkov na dverách Ranča Transylwahnja víta ručne maľovaný nápis: Príď v mieri, ostaň v mieri, odíď v mieri. Dvere otvárajú milí domáci a pani domu, Katarína Pipa Käser, vysvetľuje, že "transylwahnja je slovná hra a znamená Idem za svojimi bláznivými snami". Manžel Reto Käser s úsmevom dodáva: "Ty ideš, ja nie."

Ranč je jednou z niekoľkých ekofariem na Slovensku, ktoré sa snažia spotrebiteľom ponúkať zdravé potraviny dopestované bez akýchkoľvek chemikálií.

Farmári z konca cesty

Ranč Transylwahnja založili Käserovci neďaleko Rimavskej Soboty. Poštová adresa hovorí, že je v dedine Nižná Kaloša, v skutočnosti však treba na konci dediny odbočiť doľava a pokračovať po poľnej ceste, až kým dedina nezmizne z dohľadu. Cesta sa končí rovno pred farmou. Koniec doliny s lúkami a poliami, vlastným prameňom a niekoľkými hospodárskymi budovami, okolo les - tento obraz nadchol domácu pani tak, že sa rozhodla zostať.

"Až potom sme zistili, že v okolí je obrovská nezamestnanosť, ľudia však pracovať nechcú, viac sa im oplatí chodiť na fušky," hovorí. Ťažko sa hľadajú pracovníci a nezamestnanosť ovplyvňuje aj predaj biopotravín, na farmu chodia nakupovať ľudia z Bratislavy, Košíc, Prešova, Popradu. Kupujú bioprodukty - ovocie, zemiaky, mlieko - a biopotraviny, ktoré domáci z bioproduktov vyrábajú - jablkovú šťavu, chlieb, syry, jogurty. Farma predáva aj najväčšiemu spracovateľovi Ekotrendu Myjava, ten nakupuje špaldu, pšenicu či hrach.

Käserovci chovajú aj hydinu, hovädzí dobytok, ošípané, tie sa im však so značkou bio predať nedarí. Mäsiarom sa zdajú drahé, takže ich predávajú za bežnú cenu, ktorá neodráža náročnú prácu na ekofarme. Väčšinu potravín a mäsa spotrebuje teda rodina sama. Predaj stačí na prežitie, na investície peniaze chýbajú.

Znova na Slovensku

Katarína Käser si prišla na Slovensko splniť sen. Narodila sa v Bratislave, rodičia však v roku 1968 emigrovali. "Na Slovensku som bola prvý raz ako šestnásťročná, rodičia chceli, aby sme aspoň raz v živote videli, odkiaľ sme. Slovensku museli zaplatiť za vzdelanie, ktoré sme tu so sestrou dostali, tri roky vybavovali povolenia," spomína. So sestrou ich vtedy pri návšteve starých rodičov sprevádzali policajti. "Rusi práve vtrhli do Afganistanu, ale tu to nikto nevedel. Nemohli sme o tom vôbec rozprávať. Keď sme sa na to raz príbuzných opýtali, policajti nás hneď odviedli a povedali, že ak nechceme skončiť vo väzení, už o tom nemáme hovoriť."

Dnes má Katarína Käser opäť slovenské občianstvo. Po nežnej revolúcii dala do slovenských novín inzerát, že hľadá miesto na farmu, ďaleko od chemických tovární i jadrových elektrární. Rozhodla sa prísť sem, pretože vo Švajčiarsku je pôda príliš drahá a navyše, ako hovorí, tu je príroda ešte prírodou, kým vo Švajčiarsku aj na ceste lesom každú chvíľu natrafíte na asfaltku alebo obydlie.

Asi stovku odpovedí na inzerát hodnotila najskôr s otcom nad mapou, niektoré miesta navštívila s otcovým priateľom. Dolina pri Rimavskej Sobote ju očarila.

V roku 1993 sa Katarína na farmu prisťahovala len s jednou veľkou láskou - koňom. O dva roky neskôr stretla vo Švajčiarsku Reta a odvtedy žijú na farme spolu. Aj on má už slovenské občianstvo. "Keď som prvý raz vystúpil z vlaku v Tornali, nevedel som po slovensky ani slovo, ale tam aj tak všetci hovorili po maďarsky. Našťastie som natrafil na pár mladých, ktorí vedeli po anglicky, a poradili mi, ako ďalej," spomína Reto. Prvé dva roky sa bez slovníka v taške ani nepohol. Dnes už hovorí aj po slovensky. Ich dve deti, päťročný Charly a trojročná Enya okrem švajčiarskeho jazyka, nemčiny a slovenčiny zvládajú aj maďarčinu.

Slováci a pohostinnosť

Začiatky Käserovcov na Slovensku boli ťažké. Hoci Slováci o sebe radi vyhlasujú, že našou národnou vlastnosťou je pohostinnosť, niekedy je opak pravdou. "Ľudia si mysleli, že keď sme zo Švajčiarska, máme kopu peňazí a za stroje pýtali dvojnásobnú cenu," hovorí Reto. Na nákupy začal teda chodiť so Slovákom, ktorý sa najskôr opýtal na cenu a až potom začal hovoriť Käser.

Manželov tu dodnes šokuje klientelizmus a korupcia. Kto má priateľov, všetko vybaví ľahšie, niekedy ani nemusí dodržiavať zákony. "Vo Švajčiarsku môžete mať akýchkoľvek známych, buď to, čo robíte, robíte poriadne, alebo nie, a vypadnete." Im "vypadnutie" z ekologického poľnohospodárstva nehrozí, jeho zásady nie sú pre Käserovcov obmedzeniami. "Vychádzajú z nášho presvedčenia, teda správať sa k životnému prostrediu zodpovedne, aby sme ho neodovzdali deťom úplne zničené."

Reto Käser chce teraz presadzovať v okolitých dedinách kompostovanie, od budúceho roka slovenské dediny musia mať kompostárne, bioodpad nemôže končiť na skládkach.

A obaja manželia chcú na farme rozbehnúť agroturistiku, pre budúcich turistov sa stále na farme starajú aj o svoje milované kone. Zatiaľ tu robia mimovládne organizácie ekotábory pre deti.

Slovenské úradníčenie

Vo Švajčiarsku nakupujú zdravé biopotraviny najmä rodičia deťom. Aj Slováci majú radi deti, hovorí Katarína, no zatiaľ im nemôžu dopriať to, čo je pre nich najlepšie aj preto, lebo u nás chýbajú informácie a možnosti výberu, nehovorí pritom len o biopotravinách, ale aj o rodení na Slovensku. Sama rodila vo Švajčiarsku, kde si mohla vybrať polohu a byť s manželom. "My sme už na to vo Švajčiarsku prešli, škoda, že sa každá krajina nemôže poučiť od iných, ale musí prejsť vývojom sama."

Podľa Kataríny sú "na Slovensku dve strašné veci - pracovná morálka a úradovanie, no hlavne pracovná morálka na úradoch, keď si úradníci neuvedomujú, že služba znamená pomôcť tomu, kto príde, a ak nevedia pomôcť, aspoň by sa mali snažiť poradiť".

O Slovensku však už manželia hovoria ako "u nás" a tvrdia, že neľutujú príchod na sem. "Sme tu šťastní, všade, kam človek príde, treba robiť, a tu máme všetko, čo potrebujeme."