U Márqueza sa dá ťažko presne určiť, ktorým svojím dielom nadväzuje na ktoré. Kedy nás zabáva a kedy si z čitateľa iba robí žartíky. V knihe Pohreb Veľkej Matróny sú poviedky napísané ešte pred jeho kľúčovým románom Sto rokov samoty, ale aj texty neskoršie.

Čo si budeme nahovárať - Márquez nerozvíjal svoju tvorbu súdržne po úzkej chronologickej linajke času. Podľa všetkého, zatiaľ čo písal niektorú svoju prelomovú vec, skicoval si popritom na okraj ešte viacero absolútne odlišných diel a dielok. Kniha Pohreb Veľkej Matróny je tak neskorším dokladom jeho vždyprítomnej záľuby v mnohorakosti.

Na podklade pestrého tkaniva textu vyvstávajú postavy ako na výšivke zobrazujúcej legendu či starobylú báj. Nie sú to iba davy v karnevalových maskách a hávoch. Márquezovské postavy nie sú priamočiare, aj keď majú jasne zadané súradnice, po ktorých sa pohybujú. Veľmi starý pán s obrovskými krídlami z rovnomennej poviedky je anjel snáď iba podľa nepodložených dohadov. Ľudia ho držia v kuríne a kŕmia zvyškami preto, lebo nevedia, čo s anjelmi, keď im za domom nenazdajky padnú do kaše z bahna a hnijúcich mušieľ.

Alebo napríklad v záverečnej poviedke Posledná cesta strašidelnej lode je zmienka o istom Francisovi Drakeovi, ktorý bol pre Angličanov hrdinským moreplavcom, kým u Latinoameričanov už len vyslovenie mena tohto piráta bolo zdrojom bázne, ba až primitívneho strachu. Z istého hľadiska sa Márquez snažil v čo najväčšej miere sňať zo svojich postáv predurčenosť kladov a záporov, aby ich čo najnemilosrdnejšie zapojil do ľudského hemženia.

Všetok sled jeho majstrovských, vysoko realistických postupov akoby smeroval práve k týmto karnevalovým fantazijným scénam. (Koľká nápaditosť oproti tupým scénkam z dnešných televíznych garáží, kam snáď všetci vynovelovaní trkvasi sveta dochádzajú na akési telesné karaoke, poskytujúce im nepochopiteľné uspokojenie.)

Knihu Pohreb Veľkej Matróny tvorí sedem samostatných poviedok, vyrozprávaných zväčša z pohľadu vševediaceho rozprávača. V bájnom Maconde sa odohráva iba prvá z nich, podľa nej je pomenovaná celá kniha.

Veľká Matróna je statná starnúca statkárka s neobmedzenou mocou. Je to prototyp matriarchálnej ohavy, ku ktorej vzhliadajú nevoľníci z celého kraja, kde každá piaď pôdy, kam len oko dovidí, patrí jej. Dokonca vláda jej platí nájom za ulice, po ktorých okolo nej každý chodí po špičkách, kým ona skonáva. Márquez tieto ozrutné ženské postavy vytvoril so zvláštnym dôrazom na ich komický rozmer - komické rozmery skôr iba dokresľujú ich všadesiahajúcu moc.

Tieto literárne opachy sú až také obludne veľké, že ich naozaj nemožno obísť. No v čítaní treba ísť ďalej, už len pre také skvosty, akým je napríklad jedna z ďalších poviedok Smrť prekoná aj lásku. Tu však už Márquez necháva žarty bokom a sťahuje sa do úzadia, aby bez nároku na úškrn zaznamenal to podstatné, neprenosné, čo možno naplno zachytiť len za mimoriadne priaznivých okolností, a to je ľudská skúsenosť.

Autor: JÁN LITVÁK