v tvorbe toho istého režiséra. Takých príležitostí nebýva veľa.

Otec na služobnej ceste je film omnoho pokornejší a vážnejší, Život je čudo, naopak, hravejší. Odlišný je aj ich postoj k dejinám. V poslednom filme sa Kusturica priam radikálne vyhýba možnosti postaviť sa k vojne vo svojom rodisku s plnou vážnosťou. To v ničom nepripomína odvážny pokus prehovoriť o juhoslovanskej verzii gulagu, akým Otec na služobnej ceste nesporne bol.

Rozdiel je aj v zrozumietľnosti oboch filmov. Množstvo interných žartíkov robí z filmu Život je čudo (mimochodom, jeho názov nie je preložený dobre, čudo malo byť nahradené slovom zázrak) nezrozumiteľnú zmes triviálnych gagov, najmä pre zahraničného diváka. V Otcovi na služobnej ceste bol Kusturica napriek metaforickosti oveľa zrozumiteľnejší.

Je zaujímavé, že tento Kusturicov film zostal neznámy pre väčšinu slovenských divákov, predovšetkým tých mladších generácií. Len niekoľkokrát sa premietal v Slovenskej televízii alebo vo filmových kluboch. O to viac poteší jeho miesto v Projekte 100.

Emir Kusturica zaň získal viacero cien, aj Zlatú palmu v Cannes. Nebol si ju však prevziať. Jeho oficiálnym vysvetlením bolo, že pomáhal kamarátovi parketovať byt. Toto absurdné vyhlásenie už vlastne naznačovalo Kusturicovo spojenie s hnutím nového primitivizmu. V ňom sa inscenovanie prvkov údajnej bosnianskej mentality vždy spájalo s politickou satirou.

Takým "štýlovým" vysvetlením sa Kusturicovi zároveň podarilo znovu prejaviť svoj postoj k cynizmu oficiálnej politiky. Ten postoj bolo cítiť už v jeho debutovej snímke Spomínaš na Dolly Bell (nakrútil ju len rok po Titovej smrti). Získala ocenenie na festivale v Benátkach, zdalo by sa teda, že to Kusturicovi v ďalšej práci pomôže.

Nestalo sa. Prípravy Otca na služobnej ceste od začiatku sprevádzali sabotáže - najprv zo strachu producentov, neskôr zo strany novinárov, ktorí sa zdráhali o filme písať. Z Kusturicu mali dojem, že sa hrá na primitíva a odmieta úlohu mladého humanistu. To ich vystrašilo.

Pri pohľade na vynikajúce herecké výkony, náznakové rozprávanie z perspektívy dieťaťa, trpezlivú, ale humornú naráciu, absolútne holdovanie všetkému, čo si vieme predstaviť pod klasickým filmom - a ešte s politickými a sociálnymi aspektmi - sa nám ich postoju dnes ani nechce veriť.

Autor: JANA DUDKOVÁ(Autorka je filmová kritička)