BERLÍN - Dnes o ôsmej večer si v Berlíne pred projekciou slávneho Felliniho filmu Osem a pol uvádzaného v rámci retrospektívnej sekcie European 60‘s prevezme Zlatého medveďa za celoživotné dielo talianska hviezda Claudia Cardinale. Vo filme hrá dievča Claudiu, ktorá sa ako symbol krásy, čistoty a harmónie zjavuje filmovému režisérovi (M. Mastroianni).
Cladiu Cardinale preslávili najmä diela Luchina Viscontiho Rocco a jeho bratia, Gepard a Hviezdy veľkého voza. Medzi stovkou jej filmov sú však i Vtedy na západe (r. S. Leone), Fitzcarraldo (r. W. Herzog) alebo Ružový panter (r. B. Edwards). Menom Claudie Cardinale sa výpočet hviezd na tohtoročnom Berlinale pomaly končí. Príde ešte Harvey Keitel, ktorý hrá v novom filme Istvána Szabóa Taking Sides, no Anjelica Hustonová a Gene Hackman na poslednú chvíľu do Berlína nepricestovali, a tak film Taká zvláštna rodinka (The Royal Tenenbaums) prišli podporiť „len“ čerství kandidáti na Oscara za pôvodný scenár Wes Anderson a Owen Wilson. V tomto filme dvojica pokračuje v podobnom štýle humoru ako vo svojom predchádzajúcom projekte Ako som balil učiteľku.
Kórejská nádej
Úrovňou filmov v súťaži i v sekcii Panoráma som veľmi sklamaný. Napriek tomu mám pre filmových fanúšikov z Berlína jednu dobrú správu. Zástupcovia MFF Bratislava a Európskej filmovej akadémie (EFA) sa dohodli, že v decembri na 4. MFF Bratislava bude v sekcii Európsky film uvedená väčšina filmov z užšieho výberu EFA na európsky film roku 2002!
Čo sa týka súťaže, posledné nádeje vkladám do novinky kórejského režiséra Kim ki-duka (na MFF Bratislava sme hrali jeho predchádzajúci vynikajúci film Adresa neznáma) Bad Guy. Inak totiž musím konštatovať, že zatiaľ najlepšími a najzaujímavejšími filmami, ktoré tu boli uvedené, sú štyri dokumenty: Marlene Dietrich - Her Own Words je mozaikou známych i unikátnych záberov, ktoré dal dokopy vnuk tejto hviezdy J. David Riva; fínsky režisér Mika Kaurismäki, ktorý posledných desať rokov žije v Riu de Janeiro, vzdáva v Moro no Brasil poctu brazílskej hudbe a snaží sa ukázať, že to nie je len u nás známa samba a bossa nova; odstrašujúci príklad, ako nenakrútiť film, ukazuje dokument Lost in La Macha mapujúci neúspešné zavŕšenie desaťročného úsilia Terryho Gilliama o realizáciu svojho vysnívaného projektu adaptácie Cervantesovej klasiky s Jeanom Rochefortom v úlohe Dona Quijota a Johnnym Deppom ako Sanchom Panzom.
Geniálny Wendersov nápad
Jednoznačne najlepší však bol Viel Passiert Der BAP Film, v ktorom nám Wim Wenders predstavuje nemeckú rockovú kapelu BAP. Zatiaľ čo Buena Vista Social Club bol podľa mňa zaujímavý tým, o čom hovoril, tento film je zaujímavý tým, ako to hovorí. Videl som už dosť hudobných dokumentov, ale máloktorý sa vyrovná tomuto. Nápad nakrútiť koncert kapely v starom kine, na plátne za ňou premietať rôzne archívne zábery a do deja zakomponovať predavačku a premietača bol geniálny. A ako každý geniálny nápad i tento bol veľmi jednoduchý.
„Uvedomil som si, že každá pesnička BAP je vlastne ako krátky film. A tak som ich vystúpenie zasadil do prostredia starého kina v Essene,“ povedal Wenders. Texty piesní kapely sú skvelou výpoveďou jednej generácie. Hovoria o jej pocitoch, túžbach a nádejach, takže Wenders si vôbec nemusel pomáhať rôznymi „rozprávajúcimi hlavami“. Nemeckí diváci ocenili, že film bol uvedený s anglickými titulkami. Piesne kapely sú totiž spievané v nárečí, ktorému rozumejú len v okruhu päťdesiat kilometrov okolo Kolína nad Rýnom, a tak vlastne až včera večer konečne porozumeli všetkým jej textom.
Nielen týmto filmom však Wenders potešil svojich priaznivcov. Oznámil, že so Samom Shepardom napísal scenár, ktorý by sa mal začať realizovať už v lete.
Autor: Berlín(Autor je člen programovej komisie MFF Bratislava, akreditovaný za SME)
