„Volanie stráží vymedzujúce územie nepokoja a samoty je dosť závažnou témou, po ktorej treba siahnuť.“ Napísal to Bernard-Marie Koltes o téme svojej hry Boj černocha so psami. Teda nie kolonializmus, ako by sme sa nazdávali podľa umiestnenia deja, nie triedny boj, ktorý by mohol vyplynúť z výrazného rozdielu v statuse postáv, ba ani rasizmus nie je prvoplánovou témou hry. Teda našťastie. Koltes nie je ideológom, ktorý má na veci vopred pripravený názor, ale dramatikom, ktorý počuje aj krik tých, ktorí v spoločnosti vôbec nemajú svoj hlas.

Nečakaná romantika

Koltes nechcel touto hrou vypovedať o Afrike, hoci jej dej sa odohráva v africkom stavebnom tábore. Je to však industriálna opustená krajina bez paliem, piesčitej pláže či zvukov domorodých bubnov. A napriek tomu sa mu podarilo napísať exotickú drámu, zvláštnu už len svojou štruktúrou. Ťažké koly expresívnych monológov dopĺňa pletivo fyzicky i citovo exponovaných scén a následne zasypáva piesok opakujúcich sa dialógov od seba závislých a zároveň/a preto sa nenávidiacich mužov.

Aj na kockový poker totiž treba najmenej dvoch. A predsa tento rebelantský autor dodržuje isté zákonitosti antickej drámy. Nielen jednotou miesta a času, ktorú príbehu vnútil pod hrozbou nabitých pušiek a ostnatých drôtov, ale aj momentmi fatálne nenaplniteľnej a pritom neodvratne osudovej príťažlivosti.

Napriek svojmu krutému názvu, pod ktorým sa skrýva ešte krutejší príbeh s viacerými nezvyklo naturalistickými prvkami, je táto hra ťažko romantická. Čo iné ako zúfalý romantizmus môže predstavovať ten, ktorý, vidiac umierať robotníkov, ale aj svoje nádeje na zmenu osamelého života, zorganizuje ohňostroj na konci sveta a ešte naň pozve mladú ženu, ktorú náhodne stretol v akomsi parížskom hoteli? A ako zúfalo romantická musí byť žena, ktorá takéto pozvanie prijme, hoci len na to, aby v Afrike prepadla celkom inej ilúzii a celkom inému zúfalstvu? A aký musí byť ten, kto chce nájsť telo svojho mŕtveho brata, lebo mu je bez neho zima?

Herectvo vášnivé aj civilné

Ak je Koltesov súboj (v preklade Michaely Jurovskej vyjde čochvíľa aj knižne vo vydavateľstve Drewo a srd) z roku 1983 v mnohých ohľadoch šokujúcim textom, prinajmenšom podobne šokujúcim je v našich podmienkach fakt, že sa režisér Roman Polák v úsilí zavŕšiť ďalšiu zo svojich povestných trilógií odhodlal na svojho už tretieho Koltesa. Keďže divadelné „tu a teraz“ preňho momentálne znamená Združenie Metamorfózy a Štátne divadlo Košice, má košické (cez tento víkend aj bratislavské) publikum šancu vidieť jedného Koltesa za druhým, ba dokonca aj jedného Marka Majeského za druhým.

Nemá zmysel porovnávať tento projekt s predchádzajúcim Robertom Zuccom. Boj černocha so psami má vonkajškovo viac znakov projektu, ktorý nemal na vyhadzovanie. Scénografia - hoci chudobná - však celkom cti nepotratila. Niektoré kostýmy, predovšetkým oblečenie pravej Parížanky v Afrike, by ale zniesli aj ďalšiu tvorivú diskusiu.

Režisér sám označil svoju produkciu za hereckú a takou aj je. Hrá sa naplno, vášnivo, ale zároveň civilne. Pritom všetky štyri postavy hry vyžadujú obrovskú dávku hereckej ambivalencie. Koltes síce zobrazil čiernych ako dobrých a bielych ako psov, ale to len preto, aby - ako sám napísal - mohol začať mať bielych rád. Ľubo Gregor si po dlhšej prestávke zahral v rozporuplnej úlohe stavbyvedúceho Horna, ktorá mu na jeho herecký naturel sadla. Marek Majeský priniesol so svojím nervóznym sexappealom v arogantnom mladom Calovi jeden zo svojich nateraz najpresvedčivejších výkonov.

Ešteže to nie je o nás

Azda najťažšiu úlohu mala Dana Košická v úlohe Parížanky Leony, ktorá musela vzťahmi k trom mužom prechádzať do celkom odlišných polôh. A hoci nie všetky situácie či gestá pôsobili vo výsledku absolútne prirodzene, herečka už svojím zjavom pôsobila v drsnom mužskom prostredí ako vzrušujúci cudzí element, bola tajomnou zvodkyňou i neskúsenou obeťou zároveň. To najlepšie nakoniec: v produkcii sa predstavujú hneď dvaja po slovensky hovoriaci autentickí černosi (Tierry Ebam/Tarko Dinka).

Polákov súboj s Koltesom vyvolá istotne v detailoch u divákov rôznorodé pocity, ale projekt ako celok pôsobil úprimne, sympaticky, odvážne. Ešte šťastie, že je Koltes Francúzom, navyše už mŕtvym, ktorý písal o iných megalomansky obmedzených Francúzoch.

Inak by to totiž celé mohlo byť aj o našej korupcii, o našich nikdy nevyšetrených rasovo motivovaných vraždách, našich nedostavaných mostoch, o našej samote a smiešnych ohňostrojoch. A to by bol predsa škandál!