ým umelcom, ktorého tvorba fascinovala rovnako výtvarnícku verejnosť, ako aj odbornú kritiku, o pätnásť rokov mladší Marenčin stál na začiatku svojej kariéry fotografa.

Z ateliéru, z ktorého sa ani po predčasnej Prokopovej smrti v roku 1987 nevytratil genius loci, sa pred rokom stala galéria. Jej otvorenie bolo jedným z cieľov občianskeho združenia, ktoré sa usiluje najmä o záchranu jeho umeleckej pozostalosti. "Mnohé manželove diela ešte čakajú na odliatie, viaceré pre nedostatok financií už, žiaľ, schátrali," hovorí Natália Prokopová.

Aktivity občianskeho združenia Galéria Štefana Prokopa sa však neobmedzujú len na dielo autora, považovaného začiatkom 70. rokov za vedúcu osobnosť nastupujúcej sochárskej generácie. "Spolu s Vierou Moravčíkovou a za pomoci umelcov, priateľov a sympatizantov Štefanovej tvorby sme od roku 1992 organizovali rad jeho výstav, ale aj prehliadok iných známych i začínajúcich umelcov, ako aj sympózií a podujatí interdisciplinárneho charakteru."

Jubilejnú desiatu výstavu v ešte stále novej galérii symbolicky venovali práve Marenčinovi, ktorý sa predstavuje veľkorozmernými dokumentárnymi fotografiami z cyklu Slowly Slovakia. "Fotografujem všetko, čo by Slovensko nemuselo mať a ako by nemuselo vyzerať," charakterizuje svoj projekt, ktorému sa venuje už štyri roky. Slovensko vníma ako krajinu plnú paradoxov stretu viacerých svetov, krajinu naivnú, prostú, láskavú, nemilosrdnú a krutú, chudobnú a bohatú zároveň.

"Všetko sa tu deje akosi pomaly," vraví tento neľútostný kritik konzumných fetišov. A pridáva vetu, ktorou aj nazval svoju pezinskú expozíciu: "Nerobme si žiadne ilúzie o tom, akí v skutočnosti sme."

Oblúk spájajúci fotografickú tvorbu vystavujúceho autora s osobou Štefana Prokopa sa návštevníkovi subtílnej galérie uzavrie v jej podkroví, kde je stála sochárova miniexpozícia. Nemôže v nej chýbať možno jeho najznámejší portrét z Marenčinovho objektívu.