pracujú z tatranskej rodiny Spitzkopfovcov v lesoch traja - otec a dvaja synovia.

Lesníci od 19. storočia
Podobných lesníckych rodín je na Slovensku viac, ale Spitzkopfovci sú výnimoční tým, že všetci robili v Tatranskom národnom parku.
Najstarší žijúci bývalý lesník Spitzkopf sa narodil v roku 1917 v Novej Lesnej. Jeho mama sa vydala za vdovca lesníka Brunsteinera z Hágov, ktorý bol lesníkom už od devätnásteho storočia. Do Tatier sa dostal za pruského kniežaťa Kristiána Hohenloheho, ktorý si do Tatier dotiahol svoj personál. A tak dedo Spitzkopf vyrastal v lesníckej rodine a celý život strávil vo Vysokých Tatrách ako lesník na Podbanskom, v Hágoch, Javorine.
Dobových materiálov, ktoré by hovorili o histórii tatranských lesníkov, je veľmi málo. Prevažnú časť rodín spišských Nemcov transportovali po vojne preč. Juraj Spitzkopf, ktorý absolvoval horársku školu v rokoch 1936 - 1937, mal šťastie, že už za slovenského štátu bol zamestnancom slovenských lesov.

"Otec mal odmlada sklony k poľovníctvu, lesníctvu. No do horárskej školy v Liptovskom Hrádku ho nechceli prijať pre zdravotný stav. Raz sprevádzal pri poľovačke šéfa československých lesov Šimana. Po úspešnom love sa ho Šiman pýtal, čo by chcel. Otec povedal, že do školy, ale nechcú ho prijať. Šiman sa zasmial, že musí byť somár, kto ho nechce prijať, a vybavil mu školu," hovorí o svojom otcovi syn Peter. Tiež je lesníkom.
Synovia o inom nerozmýšľali
Rovnakú školu, ako absolvoval dedo Spitzkopf v Liptovskom Hrádku v tridsiatych rokoch, vyštudoval aj jeho syn - dnes námestník riaditeľa Štátnych lesov TANAP-u - a v osemdesiatych rokoch aj dvaja vnuci. Všetci traja postupne vyštudovali aj rovnakú Lesnícku fakultu vo Zvolene. Najmladší z lesníckej rodiny Spitzkopfovcov Pavol ešte nemá tridsať a robí v lesoch ekológa v ochrannom obvode Žľaby. Riadi výsadbu, ochranu, prerezávku. Typický lesný muž, štíhly, svižný o inom povolaní nikdy ani nerozmýšľal, hoci otec svojich synov k lesníctvu neviedol.
"Asi to nevidel ako najšťastnejšie riešenie, nedá sa pri tom zbohatnúť a lesníctvo sa uberá iným smerom. Kedysi bol kantor, kňaz, notár, starosta a horár špička dediny. Nehovorím, že by to malo byť aj dnes, ale dnes je lesník niekde na konci a nik ho nerešpektuje," hovorí najmladší z lesníkov Spitzkopfovcov Pavol.

V teréne robia živnostníci
Ľudia si podľa neho dodnes predstavujú lesníkov ako zo starých filmov - starší muž s bruškom, briadkou, ktorý chodí s pílou, občas niečo zotne, potom ide s flintou na vychádzku po lese, niečo zastrelí. "Osemdesiat percent ľudí je presvedčených, že je to tak," hovorí.
Dnes sú lesníci - zamestnanci Štátnych lesov TANAP-u už len technicko-hospodárski pracovníci, väčšina vysokoškolsky vzdelaní. V mladosti síce praxovali aj s pílami, sadili stromčeky, ale teraz rozdeľujú úlohy, skúmajú.
Lesy Tatranského národného parku majú už len asi dvesto zamestnancov, všetky práce v teréne pre nich robia živnostníci.
Najstarší zo Spitzkopfovcov je klasický námestník podniku so svojou kanceláriou a autom, najmladší zastupuje šéfa jedného z ochranných obvodov spolurozhoduje o preriezkach, prebierkach, výchovných zásahoch v lese, o udržiavaní poľovníckych chodníkov, priekop, ciest a všetkého, čo súvisí s výrobou v lese.

Inak ako v hospodárskom lese
VTANAP-e sa musia lesníci správať inak ako v hospodárskych lesoch. "Tam vyrúbu na holo pás a zasa zasadia stromy. V Tatrách stromy vyberáme jednotlivo, nesmieme zmydliť celý les a sadiť nový. Lenže v posledných rokoch ťažko hovoriť o klasickej lesníckej práci, lebo sú stále kalamity. Okrem výchovných zásahov spracúvame len kalamitné drevo," hovorí Pavol Spitzkopf.
Vedľa lesníckej budovy práve zastal kamión, vystúpil objemný Poliak. Chcel kúpiť štyridsať metrákov dreva. "Poliaci takto občas prídu. Možno je to stolár, alebo ide stavať doma krov, tak si príde sem kúpiť drevo z kalamity. V Poľsku je málo lesov, menej dreva, a u nás sú teraz ceny stlačené dosť nízko. Odtiaľto to má do Poľska 26 kilometrov," hovorí.

Ideológia v lese
Peter Spitzkopf, ktorý je dnes námestníkom Štátnych lesov TANAP-u, sa narodil v marci 1945, akurát keď cez Tatranskú Javorinu prechádzal front.
Lesníkom je od konca šesťdesiatych rokov. Pri rozprávaní o lesníctve v Tatrách mu v skromne vybavenej kancelárii ladenej dohneda v Tatranskej Lomnici okrem kalamity napadnú ako prvé zásahy komunistických ideológov.
"V roku 1977 som sa stal vedúcim jedného z oddelení správy TANAP-u a mali sme na starosti aj symbolický cintorín neďaleko Popradského plesa. Od vojny sa o kríže nik nestaral, boli schátrané. Prišli za mnou z ochranného obvodu Štrbské Pleso, chceli ich dať do poriadku. Pýtali sa, či v pôvodných farbách, pôvodný výzor. Vedel som, že kríže robil detviansky majster Fekiač, povedal som, samozrejme, v pôvodných farbách, keď tam sú rôzne motívy, kvety. Keď to bolo pôvodne modré alebo žlté, prečo by to teraz malo byť inak? To som robiť nemal," spomína Peter Spitzkopf.
Tí, čo cintorín renovovali, vzali odporúčanie doslova. Na krížoch tak znova začal žiariť slovenský znak, židovské hviezdy a ďalšie veci. Vtedy bol slovenským straníckym ideológom Ľudovít Pezlár. Krajskí a okresní ideológovia z Popradu ho vyviedli na vychádzku do kopcov, chceli mu ukázať cintorín. Nevedno ktorému z tých troch napadlo, že cintorín je ideologicky zlý a začali hľadať vinníka.

"Trikrát som bol na pohovore na komisii. Nech bol Biľak akýkoľvek, ale vtedy ma zachránil. Mal rád Javorinu, chodil do loveckého zámočka na letné dovolenky. Keď prišiel, zavolali sme ho hore na cintorín, vysvetlili, o čo ide. Stačil jeden Biľakov telefonát a odvtedy som mal pokoj. Bola to úplná hlúposť, žiadny zlý úmysel, napriek tomu nás chceli krágľovať. Neviem, prečo im slovenský dvojkríž, alebo židovská hviezda prekážali," hovorí.
Problémy mali aj v polovici osemdesiatych rokov. VTANAP-e inventarizovali chaty. Mnohí si postavili na bývalých pasienkových lesoch družstiev a urbárov chaty, k nim nelegálne drevárne, ploty, drobné stavby. Lesníci chceli, aby chatári všetko, čo nebolo v súlade so stavebným povolením, odstránili.

"Neodstránili. Prišla kontrola z ministerstva, povedali mi, že nič nerobím. Tak som sa naštval, všetko, čo nebolo v súlade s povolením, som s kolegom zrútil a vypratal. Do týždňa som stál na pohovore u okresného tajomníka strany a u prokurátora. Už ma nemali na čom chytiť. Niektorí chceli uhradiť škodu, ale tú im ani poisťovne nechceli zaplatiť, lebo poisťovňa poistila len to, čo bolo podľa stavebného povolenia. Škoda, že som si nenechal listy, ktoré mi postihnutí písali," spomína Peter Spitzkopf.

Lesníctvo sa mení
Traja aktívni lesníci Spitzkopfovci - otec a dvaja synovia, síce nebývajú spolu, ale odborne si rozumejú. Občas majú spory, ale žiadne extrémne názory nie sú. Podľa otca Petra musí robota lesníka baviť, lebo finančná motivácia tam nie je. Starí lesníci kedysi hovorievali, že dobrý lesník bol aj trocha pytliak, aj rybár. To ho motivovalo chodiť do terénu a vždy prejsť celý svoj rajón. Dnes sa lesníctvo mení, pribúdajú papierovačky. Lesník má stále menej času na terén. "Bojím sa, že lesníctvo sa v budúcnosti môže zmeniť a z lesníkov sa stanú majstri, ktorí budú len riadiť výrobu, merať drevo a projektovať starostlivosť," hovorí Peter Spitzkopf.
Podstata lesníctva sa však zatiaľ veľmi nezmenila, zmenila sa akurát technika, stroje a názory, či sadiť desaťtisíc kusov smreka na hektár, alebo len dvetisíc, či preferovať smrek, alebo dávať aj iné stromy, ale princíp ostáva rovnaký. "Náš dedo začal s ručnými pílami a s koňmi. Dnes je harvestor a vývozná súprava normálna továreň, ktorá musí robiť dvakrát dvanásť hodín denne, aby sa rentovala. Jeden stroj stojí aj 30 miliónov. Kedysi stála ručná píla možno 25 korún," hovoria Spitzkopfovci.

Okrem papierovačiek lesníci vTANAP-e slúžia aj v lesnej stráži. Pravidelne sa striedajú, jazdia na terénnych autách. Hovoria, že nedisciplinovanosť ľudí je rovnaká ako v minulosti. Niektorí idú autom do lesa, nechodia po turistických chodníkoch, v zakázaných miestach zbierajú lesné plody. "Dosť nedisciplinovaní sú napríklad mladí Poliaci. Veľmi ťažké je ľuďom vysvetliť, že od tretieho stupňa ochrany prírody môžu ísť len po turistickom chodníku, od štvrtého nemôžu zbierať žiadne plody. Tento rok sme nemali veľa času na stráženie, trochu nám to uniká, naši ľudia ešte aj v noci vydávajú drevo z kalamity," hovoria Spitzkopfovci.
Zmeny v Tatrách
Boom návštevnosti vo Vysokých Tatrách sa začal okolo roku 1970. "V osemdesiatych rokoch sme počet návštevníkov museli začať regulovať. Zrušili sme niektoré chodníky, vymysleli sme sezónne uzávery," hovorí lesník Peter Spitzkopf.
Sezóna bola vďaka odborárskym rekreáciám, liečbe a kúpeľom skoro po celý rok. Dnes je krátka sezóna v lete, krátka v zime a mimo sezóny sú hotely skoro prázdne. Peter Spitzkopf je presvedčený, že keď chcú podnikatelia poskytovať určitý štandard služieb, na to, aby prežili po celý rok, musia zarobiť za tri mesiace, apreto sa služby stávajú drahými.
Vysoké Tatry sa veľmi menili aj po páde komunizmu - mnohí lyžiari sa vrhli na Alpy, oveľa viac ľudí začalo v lete chodiť k moru. "Tatry veľa stratili aj po rozdelení republiky v roku 1993. Mnohí Česi sa báli, že ak prídu na Slovensko, zbijú ich alebo orabujú. Trvalo dosť dlho, kým sa Česi vrátili a zistili, že to tak nie je," hovorí.
Zmeny vo Vysokých Tatrách sa týkali aj riadenia TANAP-u. V roku 1995 rozdelili správu na Štátne lesy TANAP-u a Správu TANAP-u. Dovtedy si tatranskí lesníci a ochranári vedeli spory vyriešiť aj vnútri podniku, po rozdelení sa hádky preniesli do médií.

Zmeny v Tatrách
Boom návštevnosti vo Vysokých Tatrách sa začal okolo roku 1970. "V osemdesiatych rokoch sme počet návštevníkov museli začať regulovať. Zrušili sme niektoré chodníky, vymysleli sme sezónne uzávery," hovorí lesník Peter Spitzkopf.
Sezóna bola vďaka odborárskym rekreáciám, liečbe a kúpeľom skoro po celý rok. Dnes je krátka sezóna v lete, krátka v zime a mimo sezóny sú hotely skoro prázdne. Peter Spitzkopf je presvedčený, že keď chcú podnikatelia poskytovať určitý štandard služieb, na to, aby prežili po celý rok, musia zarobiť za tri mesiace, apreto sa služby stávajú drahými.
Vysoké Tatry sa veľmi menili aj po páde komunizmu - mnohí lyžiari sa vrhli na Alpy, oveľa viac ľudí začalo v lete chodiť k moru. "Tatry veľa stratili aj po rozdelení republiky v roku 1993. Mnohí Česi sa báli, že ak prídu na Slovensko, zbijú ich alebo orabujú. Trvalo dosť dlho, kým sa Česi vrátili a zistili, že to tak nie je," hovorí.
Zmeny vo Vysokých Tatrách sa týkali aj riadenia TANAP-u. V roku 1995 rozdelili správu na Štátne lesy TANAP-u a Správu TANAP-u. Dovtedy si tatranskí lesníci a ochranári vedeli spory vyriešiť aj vnútri podniku, po rozdelení sa hádky preniesli do médií.

Kalamita
Najmladší lesník z rodiny Spitzkopfovcov - Pavol - bol v deň, keď Vysoké Tatry postihla veterná kalamita, doma. Do bytu v Dolnom Smokovci prišiel s dcérou zo školy pätnásť minút pred začiatkom veternej smršte. Od rána si ľudia v Tatrách hovorili, že bude víchrica, treba ísť domov, netúlať sa. Hovorili v rozhlase, rozprávali si ľudia von medzi sebou.
"Spolupracujeme so základnými školami, kde máme ako ekológovia výchovne pôsobiť na deti. Ráno som bol v škole vo Veľkej Lomnici, údržbári už doťahovali okná, robili prípravy. Pýtal som sa, čo sa deje. Hovorili, že sa chystajú na víchricu," hovorí Pavol Spitzkopf.
Keď sa objavili prvé záchvevy, sedel doma a pozeral sa z okna. Jeden strom padol tu, druhý tam. Začal počítať jeden, druhý, tretí... Zatelefonoval vedúcemu, že padá les. Okolo domu behal kolega, zachraňoval, čo sa dá. "Vyšiel som mu pomôcť. Lietali kanvy, z balkóna odtrhlo ochranné plexisklo. Zrazu kolega povedal: Započúvaj sa. Stíchli sme. Najprv bolo počuť len vietor a zrazu chrapot, prašťanie. Od Smokovca padal les. Chvíľu sme ešte stáli von a pozerali na stromy. Keď pozeráte hlboko do lesa, vidíte zelenú clonu. Odrazu sme videli, ako sa clona stále viac presvetľuje, stále bližšie a bližšie. Stromy padali. Až to padlo celé. Okolo našej bytovky padlo všetko."

Zotmelo sa, vypadla elektrina, voda. Doma ostali bez kúrenia, v manželskej posteli spali aj s deťmi, aby sa nebáli. "O polnoci som vybehol von, počul som píly. Chlapi, čo sa nevedeli dostať domov, sa prerezávali. Keď sa ráno rozvidnelo, videl som až na Polianku. Smokovce sa celé odkryli. Úzkostný pocit. Rodinu som vysťahoval k svokrovcom do Veľkej Lomnice. Na druhý deň sme išli uvoľňovať cesty."
Otec Peter sedel pred kalamitou v budove ochranného obvodu v Tatranských Matliaroch. Okolo tretej mal dostať návštevu, tak sa ponáhľal preč. Debatu s kolegami skončili tým, že to nevyzerá tak zle, ako hovorila predpoveď. Odišiel domov.
O 15.15 sa to začalo. "Chodil som dokola po byte - od okna k oknu, z kuchyne do obývačky. Keď praskali stromy, bolo to ako keď strieľajú z guľometu. Z kuchyne vidím na sever, kde zrazu padali všetky stromy. Kde bolo mokro, tam ich vyvracalo, v kopcoch lámalo," hovorí Peter Spitzkopf.
Keď prišiel prvý náraz, rozmýšľal, že ak bude fúkať pár minút, vyvráti stotisíc kubíkov, čo by bola normálna kalamita, aká býva v Tatranskom národnom parku bežne. Vietor neustával. Riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u bol na konferencii v Zakopanom, druhý námestník tiež niekde bol. "Tak som musel všetko riešiť. Začali sme organizovať práce, všetci volali, čo robiť, mesto potrebovalo pomôcť, celú noc aj celý deň som bol v pohotovosti. Nebol čas na pocity, museli sme ratovať, aj keď sme ešte stále nevedeli, aký to má rozsah."
Na druhý deň nebolo čo sumarizovať. Bola to katastrofálna kalamita. "Museli sme to naletieť, zakresliť do máp, čo kde je a odhadovať škody, lebo každý chcel hneď čísla."

Ochranári začali viniť z kalamity lesníkov - že v minulosti sa dopustili chýb. Tvrdili, že nemali Tatry zalesňovať smrekom. "Zabúdajú, že aj názory na ochranu prírody sa menia. To isté je v lesníctve. Pred sto rokmi sa presadzovala teória maximálneho výnosu z lesa, najekonomickejšou drevinou bol smrek, tak bola smrekománia," bráni sa Peter Spitzkopf.
Nepadli len smreky. Vetru odolalo máločo. Napriek tomu niekde zopár stromov stojí aj v strede kalamity. Nik nevie, prečo. "Prečo jeden smrek alebo jedľa v strede ostali stáť a všetko okolo padlo. Boli tu limby, ktoré by mali mať hlboké korene, ale všetky padli. Ani jedna neostala, no vedľa nich ostala stáť kýpeť borovice. Prečo?"
Na niektorých miestach stromy polámalo a vyvrátilo na veľkých plochách. Na iných sú iba vyhryzené kolieska, akoby vietor skákal a kde doskočil, tam stromy ľahli.
Stromy v Tatrách padajú doteraz. Sú oslabené, niekedy stačí aj slabší vietor a strom spadne. "Minule sme sedeli na lavičke u kolegu, pili sme kávu a z ničoho nič začalo chrapčať. Lipa pri ceste začala ťahať vodu, zmenilo sa jej ťažisko a sama spadla. Nebol ani vietor, ale mala narušený koreňový systém."
Kalamity vo Vysokých Tatrách sa podľa lesníkov opakujú stále na rovnakých územiach. Myslia si, že je to zavinené konfiguráciou terénu. Obrovská kalamita bola v roku 1915, podobná o tridsať rokov neskôr.
Peter Spitzkopf vraví, že veľké kalamity bývali zhruba raz za desať rokov, medzi tým menšie. Lenže v poslednom desaťročí sa to nejako preplietalo. Naraz boli aj tri-štyri stredné kalamity. Nevylučuje, že kalamity budú aj v najbližších rokoch.

Autor: Text, foto: RICHARD FILIPKO