Na besedách dostávam občas otázku, ako nachádzam tému.
Býva to tak, - odpovedám, - že sa mi najprv musí niečo prihodiť. Potknem sa a spadnem, niekto ide okolo, niečo povie, ja odpoviem - a už je téma na svete. Niekedy však spadnem - a téma z toho nie je.
Hľadanie témy je nevyspytateľné vždy, či ide o fejtón, alebo o román.
Čítala som, že niektorí spisovatelia už mali napísaných aj sto strán - a stále nevedeli, o čom píšu. Písanie bolo pre nich hľadaním témy. Keď ju nenašli, mohli román zahodiť. Keď ho nezahodili - zahodil ho potom čitateľ.
Preto iní, kým nemajú istotu, že našli poriadnu tému, sa do písania vôbec nepustia. Niekedy aj o poriadnej téme vedia, ale čosi im bráni pustiť sa do nej, na niekoho berú ohľad, možno aj na seba. Majú skrátka svoju najlepšiu tému zablokovanú a horšia ich neláka. Poznala som aj takých, čo keď si vypili, rozprávali nádherné príbehy, sľubovali, že už zajtra začnú písať, ale potom vytriezveli - a celý život nenapísali nič.

Náš priateľ Rudo Sloboda bol pracovitý spisovateľ, ale aj on si rád spravil medzi dvoma knihami prestávku - niekedy sám nevedel prečo. Hovorieval, že najlepšia téma je prvá veta, keď má prvú vetu, už môže písať - lenže to čakanie, kým mu zišla na um dobrá prvá veta, mu niekedy zabralo celé mesiace. Často, keď dopísal nejaký román, sedával potom celé dni a noci u nás a pomáhali sme mu vymýšľať prvú vetu na ďalší, ale márne.
Raz však mal predsa šťastie. Bolo to po Britve. Ako tak sedíme a nemôžeme na nič prísť, zrazu sa vrátil z ulice náš štvorročný Martin a bez akejkoľvek súvislosti povedal: „Nerád vidím macochy na uliciach!" Ani nevedel, čo je to macocha, vedel len, že je to niečo zlé. No Rudo to aj tak ocenil. Nadšene vyskočil a zvolal: „Tú vetu od teba kúpim!" Martin mu ju chcel dať zadarmo, no Rudo mu napokon za vetu vnútil desať korún - a stala sa prvou vetou jeho tretej knihy Uhorský rok.
Škoda, že už Rudo Sloboda nepotrebuje nijakú prvú vetu. Od jeho poslednej vety uplynie 6. októbra desať rokov...