Keď som prvýkrát prišiel za svojím švajčiarskym zubárom, bol som dosť prekvapený. Sterilnú a nepríjemnú slovenskú nemocničnú atmosféru nahradil priestranný byt na brehu Ženevského jazera, pri vstupe ma privítala príjemná staršia pani a v čakárni hral upokojujúci barok. Po vyplnení formulára som sa zvítal s doktorkom, tomu môjmu slovenskému by mohol byť otcom. Na moje veľké potešenie ovládal angličtinu a pôsobil milým dojmom.

Zložil som sa do kresla a zažil prvé prekvapenie. Videl som si vlastné zuby! Na jeho prístroji-mikroskope bol pripevnený LCD monitor, kde som videl presne to čo on. A tak mi ukázal, kde je čo v neporiadku. S odstupom času to hodnotím veľmi kladne, aspoň sa je počas zákroku na čo pozerať, hoci Baywatch alebo aj rokovanie Národnej rady by boli miestami lepšie. Možno to má aj skrytú funkciu, aby človek videl, v akom hroznom stave má zuby, a tak sa čoskoro vrátil po repete.

Prvýkrát som prišiel, pretože sa mi odlomilo z plomby. Už si presne nepamätám, či to bolo nevyhnutné pre konkrétne ošetrenie, ale doktorko sa pustil do röntgenu. Predpokladám, že moje zuby ho nesmierne fascinovali, prečo inak by si urobil ďalších päť záberov? Ibaže by z toho mal nejaký finančný úžitok... (alebo ma chcel predstaviť svojej vnučke a takto to u zubárov chodí...).

Potom sa začal samotný zákrok. Musím povedať, že som bol spokojný. Na rozdiel od toho nášho použil aj na zadné zuby biele vložky, bez opýtania. Po odchode som sa ešte pár hodín vyžíval v brnení umŕtvenej sánky. Bohužiaľ, pred hodinou francúzštiny ma to prešlo.

Po ošetrení som v napätí čakal na účet. Podľa odhadov kolegýň je bežná taxa okolo 120 frankov, z čoho poistka pokryje 90 percent. Vedel som, že ten môj je trochu drahší, no netušil som, o koľko. Keď mi nič neprišlo ani po mesiaci, rozhodol som sa tam zájsť a pri tej príležitosti urobiť ďalší zub. Nuž, možno keby som ten účet dostal skôr, tak si to ešte rozmyslím. Suma na ňom bola niečo cez 400 frankov, čo je asi 10-tisíc korún. Treba si však uvedomiť, že 400 frankov predstavuje asi päť percent mesačného príjmu Švajčiara (Nie môjho!).

V hlave som teda cenu nejako zdôvodnil röntgenovými snímkami (tieto stáli asi 150 frankov). Veď do môjho limitu mám ešte ďaleko, tak si urobím aspoň to najdôležitejšie.

Po skončení mi vravel, že akútny je jeden zo zadných zubov. Ja som zasa bol skôr za predné zuby, ktoré je viac vidieť. Aké bolo moje prekvapenie, keď pri tretej návšteve bez rozpakov pracoval na stoličke vľavo hore. Pri štvrtom sedení som bol pripravený povedať mu, že chcem urobiť buď tie predné, alebo ten akútny kaz. Lenže než som to stihol, už som mal umŕtvenú ľavú hornú časť sánky.

Najväčší šok však prišiel až po odchode z ordinácie. Dostal som rozpočet na moje kompletné ošetrenie. Účet bol 3740 frankov (asi 80-tisíc korún) s 15-percentnou rezervou v prípade komplikácií. Pekne drahá lekcia z kapitalizmu. Tú cenu by som mu ešte dokázal odpustiť. Veril som, že to znamená kvalitu práce a že mi tie plomby o týždeň nevypadnú. Čo mu však nedokážem odpustiť, je spôsob, akým ku mne pristupoval. To, že namiesto akútneho ošetroval všetko ostatné, vo mne vyvoláva dojem, že si ma chcel podržať čo najdlhšie, keby som si to náhodou s chodením k nemu rozmyslel. Aj som si rozmyslel.

Autor: MARTIN HANDZUŠ