omovala, o čo ide, v posledných dvoch - troch rokoch ma to však už obmedzuje a trápi.

Opíšem aspoň stručne niektoré situácie. Keď sa napríklad v reštaurácii usmejem na čašníka, hneď mi vyčíta, že som koketa. V lete nesmiem nosiť krátke sukne (ani pod kolená), výstrihy či obtiahnuté tričká (som pritom štíhla a podľa mňa si to ešte pokojne môžem dovoliť). Strácame postupne priateľov - páry, s ktorými sme sa kedysi stretávali, lebo sa mu zdá, že s mužmi laškujem. Dohliadol tiež na to, aby sme ako obvodného lekára mali lekárku, musela som si nájsť aj gynekologičku, podobne je to so zubárkou.

Ešte horšie je, že ma obmedzuje aj profesionálne. Keďže som vyštudovala jazyky, hneď po skončení školy som sa zamestnala vo firme, ktorá spolupracovala so zahraničím. Práca ma bavila, chodila som tlmočiť do zahraničia a keď prišli zahraniční partneri sem, tlmočila som im tu. Môj manžel však ťažko znášal, že musím cestovať a vôbec, že prichádzam do kontaktu s mnohými mužmi. Tak ma postupne nenápadne dotlačil do toho, aby som dala výpoveď a vymysleli sme, že budem robiť jazykové kurzy v podnikoch. Po čase sa mu však aj to znepáčilo, lebo nevedel, kde som počas dňa. Po materskej som sa teda k tejto práci už nevrátila a zamestnala som sa v škôlke, kde sa deti učili aj cudzie jazyky. Bolo to celkom fajn, bola som aj blízko syna, ale manželovi po čase začali prekážať oteckovia - tí pritom nerobili nič iné, len sa zaujímali o svoje deti.

Keďže v škôlke som si svoju budúcnosť aj tak nepredstavovala, zhruba pred dvoma rokmi som začala robiť to, čo manžel - pracovať na prekladoch z cudzích jazykov doma. Sme teda spolu celé dni, ale on si aj tak vždy niečo na mňa nájde, pretože medzi ľudí predsa len chodíme.

Netuším, ako sa z toho dostať. Viem však isto, že k psychológovi ho nedostanem, on nepripustí, že je žiarlivý, ťažko sa dá s ním o tom debatovať. Považuje sa za výborného manžela a otca, lebo doma pomáha, nakupuje, vozí syna na krúžky, hrá sa s ním. To mu neupieram, ale aj tak si neviem predstaviť, ako mám ďalej takto žiť. Táňa

Milá Táňa,

život so žiarlivým manželom je iste veľmi ťažký. Navyše je v podstate nemožné, aby ste mu poskytli dôkaz, ktorý by ho presvedčil o vašej vernosti. Častou príčinou žiarlivosti, je pocit menejcennosti či nedostatočnosti. Je možné, že takýmito pocitmi trpí aj váš manžel. Zrejme nie je úplný tyran, ktorý iba zakazuje, rozkazuje a nič nerobí. Ako píšete, pomáha v domácnosti, venuje sa synovi. To je iste fajn, otázkou však je, či to robí nezištne, alebo za to niečo očakáva? Napríklad vašu poslušnosť. Na druhej strane to však môže robiť i zo strachu, aby o vás neprišiel. Možno si vraví "budem dobrým manželom a žena odo mňa neodíde". No zrejme to nie je dosť, preto sa vás snaží obmedzovať aj inak, len aby vás nestratil. Na žiarlivosti je smutné, že žiadna zo zúčastnených strán nie je šťastná. Ani žiarlivec, ktorý vždy pochybuje, ani jeho obeť, ktorá nie je schopná mu podať dôveryhodný dôkaz.

Ďalšou príčinou žiarlivosti môže byť silná túžba niekoho vlastniť. V takom prípade sa žiarlivec správa, akoby jeho partnerka ani nebola človekom, ale iba vecou, s ktorou si môže robiť, čo sa mu zachce. Samozrejme, iba dovtedy, kým mu to druhá strana dovolí.

Domnievam sa, že možností, čo urobiť, nie je príliš veľa. Jednou z nich je postavenie jasnej hranice, za ktorú nebudete ochotná ísť, a ak bude prekročená, budete nútená vzťah ukončiť. Inou možnosťou je pokus o pozdvihnutie manželovej i svojej sebahodnoty, čo však nie je vôbec jednoduché, bola by dobrá spolupráca s odborníkom. Viem, že manžel by psychológa navštíviť nechcel, ale vy tak urobiť predsa môžete. Možno to celú vec úplne nevyrieši, ale môžete tak aspoň získať oporu, ktorá vám pomôže postupne nájsť takú cestu životom, s ktorou budete vy sama najviac spokojná.