Máme psa, sučku pudlíka. Volá sa Duňa. Keď som pred troma rokmi prišiel na Slovensko, Duninka ma nemala rada. Pravdepodobne si myslela, že jej vezmem mamu, teda moju ženu. Keď som chcel Duňu pohladkať, často na mňa štekala. A keď som sa pritúlil k mojej žene, vždy sa strčila medzi nás. Keďže moja žena Duňu zbožňuje, nedokázala ju vyhrešiť, naopak, presmerovala vždy pozornosť zo mňa na ňu. A Duňa? Keď videla, že sa jej podarilo odviesť paničkinu pozornosť na seba, víťazoslávne mi to dávala najavo.
Keď sme boli doma sami, iba ja a Duňa, bol som pre ňu vzduch. Len čo sa však moja žena vrátila domov, Duninka sa ku mne začala túliť a tvárila sa pred ňou, akože celý deň takto dobre spolu vychádzame. Často som si hovoril - to je ale prefíkaný pes! Rozmýšľal som, že by som mal niečo pre vzťah medzi mnou a Duninkou urobiť. Rozhodol som sa, že na ňu budem hovoriť iba po slovensky. Duninka je slovenský pes, samozrejme, že nerozumie po japonsky ani po anglicky. Začal som teda napodobňovať moju ženu, ako dáva Duni povely, preto moje prvé slovenské slová boli - sadni, stoj, ešte hajať, prestaň, rýchlo-rýchlo-rýchlo a škokiny. Nevedel som, že platia iba pre Duňu a že sú medzi nimi aj novotvary, ktorým rozumie iba náš pes. "Škokiny" znamená "skokiny" a v ľudskej reči je to vlastne povel "vyskoč!". "Škokiny" je praktický povel, pre mňa ľahko zapamätateľný, Duňa naň dobre reaguje. Vďaka tomuto povelu sme sa zblížili. Keď sa blížim k domu, ona už cíti, že prichádzam. Vyjde na balkón a pozoruje, ako sa blížim. Náš vzťah sa zlepšil nielen vďaka slovenčine. Duninka si obľúbila aj moju masáž. Shiatsu by bola pre ňu trochu silná, takže jej dávam klasickú masáž. Vynechávam však hmat zvaný tepanie, aplikujem iba jemné hmaty - rozotieranie a vytieranie. Obľúbila si masáž na chrbte, bruchu a šiji. Na rozdiel od ľudí neznáša masáž chodidiel. Po masáži vždy dobre spí.
Všimol som si, že Slováci majú radi zvieratá. Jedného dňa sme mali so ženou schôdzku vo veľkom obchodnom centre v Bratislave a ona prišla s Duninkou. Bol som nahnevaný, veď ako môžeme ísť dnu so psom, ale moja manželka povedala, že v tomto obchodnom centre to nie je zakázané. A naozaj. Bol som veľmi milo prekvapený. Ľudia sú k zvieratám väčšinou tolerantní, a to je príjemné. Sú tu aj miesta, kam majú psy vstup zakázaný, ale vidím napríklad vrecúška na zber psích exkrementov, skrátka, táto spoločnosť ráta aj so psami ako spoločníkmi ľudí. V Japonsku to neexistuje. Nemôžem povedať, že je tolerantné alebo netolerantné, Japonsko len neráta so psami v spoločnosti ľudí.
Možno preto, že nemáme deti, Duninka je akoby mojou dcérou. Keď sa na prechádzke okolo nej začne motať nejaký psík, v duchu si hovorím, hej, kamoš, daj mojej dcére pokoj! Pritom viem, že naša Duninka po operácii nemá o psov záujem, ju vzrušuje hlavne plná miska.
Autor: MASAHIKO
