mladšej a strednej generácie Visegrádu aj pobaltských krajín.

Neobyčajne pestré bolo aj zastúpenie autorov hier prezentovaných v hlavnom programe - od Sofokla cez Shakespeara, Goldoniho, Strindberga, Gombrowicza až po súčasnú českú, rakúsku či ruskú drámu.

Slovensko reprezentovalo nové naštudovanie Rostandovho Cyrana de Bergerac, ktoré v Slovenskom národnom divadle pohostinsky pripravil špičkový český režisér Vladimír Morávek. Národné vystupovalo až posledný večer po záverečnom ceremoniáli. Toto načasovanie "zlatého klinca" festivalu sa už stalo tradíciou.

Od večera venovaného najmä sponzorom a domácemu obecenstvu sa tu očakáva čosi solídne a veľkolepé, vystúpenie najznámejších slovenských hercov, ktorí ešte stále ostávajú v pamäti bývalých Čechoslovákov a ktorých spolu s novými tvárami slovenského divadla na festivale objavujú mladšie ročníky už bez sentimentu a väzieb na minulosť.

V kontexte doterajšej tvorby režiséra Morávka (a to aj v porovnaní s jeho veľmi úspešnou inscenáciou Macbetha v Divadle Andreja Bagara v Nitre) však Cyrano podľa mienky reprezentatívnej časti českej odbornej kritiky nepredstavuje mimoriadny počin.

Slovensko bolo na festivale zastúpené aj tvorbou umelcov, ktorí našli trvalé pracovné zázemie v Čechách a dnes sú už považovaní za súčasť českej kultúry (žiaľ, aj na Slovensku!). Je ich čoraz viac, čo je smutným a alarmujúcim dôsledkom chaotickej ponovembrovej kultúrnej politiky. Napriek tomu však s týmito umelcami treba rátať: viacerí by sa radi aspoň pracovne vrátili na Slovensko, máloktorým sa to darí. Tvorivých príležitostí je málo aj pre domácich.

Festivalová dramaturgická rada vybrala pozoruhodnú inscenáciu slovenského režiséra Juraja Deáka - Taboriho Môj boj z Národního divadla moravskoslezského v Ostrave. Deák tam pracoval dlhé roky, bol aj umeleckým šéfom činohry, teraz však pôsobí v pražskom Divadle Na Fidlovačce.

Publikum aj kritici jednoznačne pozitívne prijali projekt Sclavi/Emigrantova píseň združenia Farma v jeskyni pod vedením ďalšieho slovenského režiséra Viliama Dočolomanského. Medzinárodný kolektív pracujúci systematicky formou laboratória (inscenácii predchádza dlhodobý výskum) sa najnovšie inšpiroval osudmi slovanských emigrantov a pretavil ich do svojského umeleckého tvaru akejsi tanečnej básne, ktorú s realitou spájali útržky autentických listov, dokonca aj kostýmy, ktoré vraj čiastočne pochádzajú z výskumných ciest.

K vrcholom festivalu patril Shakespearov Macbeth britského súboru Out of Joint, ktorý príbeh o násilí a túžbe po moci preniesol zo Škótska do súčasnej Afriky, aj mnohými festivalmi overený, v Plzni však rozpačito prijatý Dlhý život lotyšského režiséra Alvisa Hermanisa, sugestívny variant reality šou, v ktorej mladí herci hrajú starých ľudí.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička a dramaturgička)