Ako sa cíti dieťa, ktoré musí zostať samo v nemocnici?
„Nemocnica je veľmi špecifický druh prostredia. Ešte predtým, ako sa dieťa dostane do nemocnice, prejde rôznymi vyšetreniami, čo sa mu spája s niečím nepríjemným, s niečím, čo môže bolieť. Robia s ním úkony, ktoré nepozná, nevie, čo sa bude diať. Už vopred má veľký strach.“
Ako sa prejavuje?
„Odborná literatúra hovorí o tzv. hospitalizme - deti sa istý čas dožadujú blízkej osoby, plačú, chcú pocit bezpečia naspäť. Ak sa im to nedarí, otupejú. Prejavuje sa to istým citovým chladom a ostražitosťou. Môže to prejsť až do absolútnej apatie, dieťa prestane reagovať na akékoľvek podnety.“
Ako dlho trvá, kým sa dieťa zase vráti do normálu?
„Je to veľmi individuálne. Sú deti citlivejšie a deti menej citlivé. Môže to však byť aj otázkou niekoľkých mesiacov, aj pol roka. Dieťa totiž stratí dôveru v rodiča - nechal ho niekde, kde nechce byť.“
Sú z takýchto zážitkov v detstve aj dlhodobé poruchy?
„Áno, ak sa takéto zážitky často opakujú. Je dokázané, že deti, ktoré boli v detstve často hospitalizované, sú neskôr problematické. To, či dieťa bolo často hospitalizované a za akých okolností, zisťujú vždy v rámci anamnézy aj psychológovia v poradniach. Vždy to dieťa nejakým spôsobom poznačí.“
Je teda dobré, keď je matka celý čas v nemocnici spolu s dieťaťom?
„Áno, som všetkými desiatimi za to, aby dieťa mohlo byť hospitalizované spolu s matkou. Keď je s ním, predstavuje bezpečnosť.“
Zdravotníci však niekedy tvrdia, že matky sú pre nich občas väčším problémom, ako keď sú deti samy.
„Matky by bolo treba patrične poučiť. Urobiť im akýsi rýchlokurz, ako sa v nemocnici správať, ako spolupracovať. Matky sú dospelé ženy, ktoré by mali pochopiť, keď sa im rozumne vysvetlí, čo môžu a čo nemôžu.“
Mala by byť aj pri vyšetrovaní dieťaťa v ambulancii? Prax je taká, že lekári často pošlú matky za dvere, lebo tvrdia, že dieťa viac plače, keď je matka s ním.
„Je čiastočne pravda, že dieťa môže byť citlivejšie a prejavovať emócie silnejšie, keď je matka nablízku. Vie, že je tam niekto, na koho by to malo ‘zabrať‘, kto ho môže poľutovať. Lekári v snahe eliminovať tieto prejavy, pošlú rodiča von. Dieťa však zostane až takmer na pomedzí šoku. Zľakne sa. To, že je ticho, je vlastne preto, lebo sa veľmi bojí. Preto by rodič mal byť aj pri vyšetrení v ambulancii.“ (mar)
