Prinajmenšom tak znie ponaučenie jedného z príbehov kultového filmu Woodyho Allena Všetko, čo ste chceli vedieť o sexe, ale báli ste sa opýtať, ktorý nedávno v rámci allenovskej série odvysielala Česká televízia. Túto pamätnú vetu predniesol ten, ktorý strávil celý život analyzovaním lásky a jej sprievodných javov. Výnimočne sa náš antihrdina nachádzal v pozícii obdivovaného záchrancu po tom, čo svet oslobodil od vražedného obrieho prsníka rútiaceho sa nekontrolovane krajinou. Treba možno vysvetliť, že táto erotická pomôcka sa po nešťastnom výbuchu uvoľnila z laboratória sexuálnych perverzít. A to sa v Amerike vtedy písal ešte len rok 1972. S prihliadnutím na časový posun slovenskej mediálnej skutočnosti pôsobí tento kultový film dnes priam prorocky. Zdá sa, že v programových centrách našich televízií to vyzerá ako u Allena v jeho sci-fi kontrolnom stredisku mozgu pri náročnom riadení tej najzložitejšej operácie dosahovania slasti. Celý život nie je len o sexe, zahovárala moderátorka situácie vo vile VvVolených. Budeme si musieť zvykať, že sa pomaly dozvieme o ňom, čo sme vedieť nechceli.
Zvláštnu výnimku z trendu tvoria na Slovensku štatistické výkazy. Z nich sa nedozvieme ani to, na čo sa nebojíme spýtať. Ministerstvo kultúry a Slovenská televízia už niekoľko mesiacov vedú vtipnú diskusiu, v ktorej sa urputne bojuje o jedno číslo z výkazu o vysielaní STV za minulý rok - o tom prebiehajúcom verejnoprávne vedenie partizánsky mlčí. Splnila či nesplnila Slovenská televízia zákonom stanovenú podmienku vysielať aspoň polovicu času „vo verejnom záujme", teda vzdelávacie, kultúrne či menšinové programy? Ministerstvo tvrdí, že im doručený oficiálny výkaz STV usvedčuje, že nie. Jej manažment vysvetľuje, že čosi zaslali len na skúšku či omylom a že sa to im len ministerstvo snaží za každú cenu dokázať, že STV nesplnila zákonnú kvótu. Môže to niekoho okrem úradníkov - dúfam, že čoskoro aj na licenčnej rade - zaujímať?
Prakticky nie, rozdiel medzi 48 percentami a 52 percentami je na obrazovke nepostrehnuteľný. Bez ohľadu na výsledok, ak aj STV oficiálne neklamala a prakticky neobišla zákon, už voľným okom sa dá vidieť, že „k dobrému" nepridala ani percento služby verejnosti navyše. To už aj babka na trhu, čo váži ako jej príde, dohodí navyše aspoň slivôčku pre dobrý pocit kupujúceho.
Pre dobrý pocit zaspávajúceho nám STV dohodila niečo iné - namiesto monoskopu sa v týchto dňoch môžeme pozerať na podobne obsahovo nabitý program Peniaze na ruku, dokonca so živou moderátorkou ako bonusom. „Nespite. Haló, haló a je to tu! Máme pre vás pripravené krásne peniaze, a keby ste vedeli, aké krásne veci si môžete zakúpiť za tieto peniaze. V našej hre o nič vážne nejde, tu nemôžete nič stratiť, neváhajte a volajte." Do redakcie SME prišiel nedávno jeden sociálne odkázaný, plný invalid po úraze s výpočtom, koľko ho márne volanie na audiotexové číslo mohlo stáť.
Potrebujeme na vylúčenie podobného programu z verejnoprávnej obrazovky zostaviť nejakú ďalšiu štatistiku či prijať nový zákon? Nie je azda celé to pohrávanie sa s definíciami len o tom, aby sme podobne stupídne, ba až amorálne šou vylúčili z hry? Markízový Milionár bol oproti tomuto hotovou univerzitou tretieho veku, Uragán žriedlom intelektuálneho humoru, Zlaté vajce dobročinnou akciou a nová reality šou o nádejných futbalistoch z FC 3skáč výchovným, hlboko ľudským projektom.
Nedávno mi jeden právnik vysvetľoval, že duch zákona je pri jeho praktickej aplikácii celkom nepoužiteľným pojmom. Mal svoje skúsenosti.
Autor: TEXT: ZUZANA ULIČIANSKA
