Roland je slepý muzikant a veľký futbalový fanúšik. Film Francúzsko, tu sme! sa premieta dnes o 20.00 h v A4 Nultom priestore. FOTO - LOTUS FILM
V Bratislave sa dnes premieta úsmevný dokument o rakúskych futbalových fanúšikoch. Pred siedmimi rokmi sa vypravili do Paríža a kričali: Francúzsko, tu sme! Majstrovstvá sveta sa však pre Rakúšanov rýchlo skončili, nevyhrali ani jeden zápas v skupine. V tej trojdejstvovej dráme uvidel režisér MICHAEL GLAWOGGER tému na svoj dokument. Fanúšikovia sú jeho filmoví hrdinovia - jeden z nich je slepý, druhý starostlivo ukladá pod gaučom všetky možné dresy, tretí chodí o úspechoch a neúspechoch národného mužstva rozprávať svojmu otcovi na cintorín. O filme Francúzsko, tu sme! sa Glawogger pre SME rád rozhovoril.
Váš film nie je len o fanúšikoch, je tak trochu aj pre nich samých. Je v ňom totiž veľa a dlhých záberov zo zápasov. Máte rád to šialenstvo okolo majstrovstiev sveta a nekonečné prenosy?
"Áno, tiež som futbalovým fanúšikom. A chcel som urobiť film, čo by sa páčil aj ľuďom, ktorí o futbale nič nevedia a zvyčajne od podobných obrázkov odvracajú hlavu. Môj film je o hre, ale popri tom aj o identite Rakúšanov a ich sebavedomí. Futbal môže vyvolať nacionalistické vášne, pre niekoho je takmer náboženstvom a inokedy zostáva čistou a jednoduchou zábavou."
Neukazujete žiadne extrémne, hlasné skupiny fanúšikov, skôr ľudí, ktorí svoju vášeň prežijú potichu, takmer skryto. Podľa čoho ste ich vyberali?
"Pochodil som celú Viedeň, bol som na bundeslige i maličkých lokálnych zápasoch - a stretol som rôzne typy fanúšikov. Nebolo ťažké donútiť ich hovoriť, po krajine totiž chodia tisícky a tisícky trénerov, ktorí vedia najlepšie, kto by mal byť v reprezentácii a ako by mal hrať. Mne sa však páčili tí, čo majú futbal naozaj radi a ich vášeň pritom prerastá hranice normálu. Ale to nemá s hlučnosťou nič spoločné."
Nestačilo vám vidieť ich pri drukovaní na štadióne, prenikli ste až do ich rodín. Ako dlho vám trvalo zblíženie?
"Môj spôsob práce je veľmi pomalý, nikdy by som nezapol kameru hneď. S fanúšikmi som strávil mesiace, kým som začal nakrúcať. Chcel som najprv spoznať ich súkromný život a ich osobnosť. Inak by som nevedel, ako ich nafilmovať."
Nechali ste ich pred kamerou robiť, čo chceli, alebo ste im dávali inštrukcie?
"Ťažko povedať, už ani neviem, ako to presne bolo. Boli sme spolu dlho a veľa, niektorí už poznali moje filmy, zvykli sme spolu chodiť na zápasy, bol som u nich doma, pozývali ma na večeru. Po chvíli som im povedal, čo by som chcel nakrútiť, a spravili sme to. Nikdy by som si však nedovolil chcieť od nich niečo, čo normálne nerobia. Nikto by ich hraniu neuveril."
Vo filme ste nechali rozprávať aj novinára Johanna Skoceka, šéfa športu v Der Standarde. Zdá sa, akoby ste sa trochu vysmievali z jeho komentárov, ktoré píše poetickým až patetickým jazykom. Je taký spôsob písania typický aj pre iných rakúskych novinárov?
"Nie je typický, nikto iný sa tak nevyjadruje. Stal sa legendou našej športovej žurnalistiky, nikto by si nedovolil vyjadrovať sa jeho jazykom a vysloviť to, čo hovorí on. Je vlastne akýmsi intelektuálom rakúskeho športu, postrehol, že ľudia nechcú o športe čítať len v bulvárnej tlači. Mne sa jeho dotyk s poéziou páči, sám sa o to usilujem vo svojich filmoch."
Prišli ste na to, prečo ľudia tak vášnivo fandia?
"Nie. Táto otázka sa asi nikdy nebude dať zodpovedať. Ale pokúšam sa o to. Tak ako mnohí iní predo mnou."
Niektorí hovoria, že ste nakrútili rakúsky film roka. Boli ste spokojný s jeho ohlasmi?
"V kinách bol film celkom úspešný, mňa len sklamalo, že naň prišlo málo futbalových fanúšikov. Ale chápem, že pre fanúšika nemá zmysel pozerať sa na zápasy, ak už pozná ich výsledky, navyše, keď sa to ani dobre neskončilo. Mimochodom, blahoželám vám, že ste vyhrali nad Nemeckom."
