Simon Wiesenthal vo svojej pracovni. Pracoval až do 93 rokov. FOTO- REUTERS
"Verím v posmrtný život. Keď sa dostaneme na druhú stranu a stretneme šesť miliónov ľudí, ktorí zomreli v koncentrákoch, budú sa nás pýtať: čo ste robili? Niekto povie, že sa stal klenotníkom. Iný, že pašoval cigarety a kávu. Ďalší, že staval domy. Ja poviem: nezabudol som na vás," povedal v rozhovore pre agentúru AP lovec nacistov Simon Wiesenthal.
Ak existuje život po živote, včera mal šancu sa s týmito ľuďmi stretnúť. Mohol im povedať, že jeho zásluhou spravodlivosť dostihla 1100 nacistických vojnových zločincov.
Simon Wiesenthal zomrel včera v spánku vo svojom dome vo Viedni. Mal 96 rokov. Prežil väčšinu z tých, na ktorých celý život poľoval. Koncom týždňa ho pochovajú v Izraeli.
Svedomie holokaustu
Hovorili mu Svedomie holokaustu. V roku 1945 mal za sebou päť koncentrákov, vážil 45 kíl, chýbalo mu 89 členov jeho rodiny a opakoval si mená tých, čo ho mučili. Povedal si, že sa nevráti k predvojnovej kariére architekta a staviteľa, ale bude hľadať vojnových zločincov.
Celý život tvrdil, že mu nejde o pomstu, ale o spravodlivosť. Tých, čo odhalil, pomohol odovzdať súdom.
Známym sa stal po tom, čo v roku 1960 v Argentíne agenti izraelskej tajnej služby dolapili Adolfa Eichmanna. Tip dostali od Wiesenthala. Jeho úloha v celej kauze dodnes nie je veľmi známa. Časť pamätníkov hovorí, že bez Wiesenthala by Eichmanna nikdy nepostavili pred izraelský súd.
Bývalý šéf Mossadu Isser Harel vraj vo svojich nikdy nepublikovaných pamätiach píše, že Wiesenthal lov na Eichmanna dokonca maril. Žiadne dôkazy proti Wiesentahlovi nepredložil.
Wiesenthal dostal aj muža, ktorý zatkol Annu Frankovú. K zúrivému pátraniu po ňom ho vraj vyprovokoval jeden mladík, podľa ktorého holokaust nikdy nebol. Vo svojich pamätiach napísal, že krátko po vojne mu jeden esesák povedal, že ľudia mu nikdy neuveria, čo sa stalo v koncentrákoch. Veľmi chcel zatknúť Josefa Mengeleho, ale ten mu až do smrti unikal.
Rakúsko
Hoci miloval Izrael, rozhodol sa žiť v Rakúsku. Fungoval tam ako živé svedomie, pretože Rakúšanom trvalo roky, kým priznali svoju spoluzodpovednosť za holokaust a prestali sa tváriť ako Hitlerove obete. V sedemdestiatych rokoch ho kancelár Bruno Kreisky, sám židovského pôvodu, obvinil, že "špiní do vlastného hniezda", keď upozorňuje na to, že v jeho vláde sú bývalí nacisti. Neskôr za vlády prezidenta Kurta Waldheima, podozrivého z nacistickej minulosti, Wiesenthala kritizovali, že sa mu nepodarilo proti nemu získať dostatok dôkazov. Mnohí v Rakúsku ho úprimne nenávideli a dokonca sa ho pokúsili zabiť. Stal sa však najčastejšie vyznamenávaným Rakúšanom. Dostal ocenenia takmer od všetkých európskych vlád.
Bol synom bohatého muža, ale celý život žil so svojou ženou Cylou veľmi skromne. Väčšinu svojich peňazí dal na svoje centrum.
Posledné roky, keď šance na dolapenie ďalších vojnových zločincov rapídne klesali, začal hovoriť o hrozbách antisemitizmu a rasovej nenávisti. Stále pritom odmietal porovnávanie holokaustu s etnickými čistkami, ktoré sa odohrávali počas mnohých vojnových konfliktov.
