Osud bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara neraz narazil na srbského diktátora Slobodana Miloševiča. Niekto by mohol namietať, že tak Miloševič, ako aj Mečiar sa počas svojho vládnutia stretli s kdejakou politickou osobnosťou. Iste. Miloševič rokoval aj s americkým exprezidentom Billom Clintonom či washingtonským diplomatom Richardom Holbrookom alebo inými požiarnikmi balkánskych konfliktov. Ani jeden z nich ale od haagskeho väzňa nedostal zdravice, ani ho nepodporil počas kosovskej krízy, ba ani ho nepozýval na poľovačku, ako to robil teraz zasvätený integrátor do NATO Vladimír Mečiar.

Obaja sa prvýkrát stretli už vo februári 1991 v Belehrade. Stará Juhoslávia sa pomaly rozpadávala vo vojne a Mečiar chcel pred vtedy srbským prezidentom Miloševičom podľa správ ČTK zrejme zapôsobiť predvídavosťou. Možno preto vyhlásil, že „Slovensko bude so Srbskom obchodovať aj napriek politickým výkyvom“.

Po vypuknutí vojen sa vzťahy oboch štátov zúžili na nemedializované minimum, ktoré čiastočne oživil list bývalého juhoslovanského premiéra Milana Paniča. Mečiar sa priznal, že 24. januára 1994 dostal od Paniča list, v ktorom mu „ďakoval za ponuku z katalógu slovenských zbraní a streliva s tým, že Juhoslávia dostala lepšiu ponuku z Ruska“. Mečiarov kabinet list označil za provokáciu. Samozrejme, keby bol totiž pravý, Bratislava by porušila zbrojné embargo, ktoré na Belehrad uvalilo medzinárodné spoločenstvo.

O rok neskôr, v máji 1995, keď sa ešte v Bosne páchala genocída, navštívil Bratislavu šéf srbsko-čiernohorskej diplomacie Vladislav Jovanovič. Návšteva bola tajná. Jovanovič sa stretol s Mečiarom a slovenskí predstavitelia ho podľa Miloševičovej hlasnej trúby - agentúry Tanjug ubezpečili, že „Slovensko je proti sankciám ako nátlakovému prostriedku“. Spojenie oboch tajnostkárskych kabinetov neskôr vyjasnil šéf juhoslovanskej diplomatickej misie v Bratislave Tomislav Stankovič. Mesiac po Jovanovičovej návšteve vyhlásil, že „SR ako jediný štát, a osobne vláda, ktorú tvorí Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), nikdy nepovedali, že Srbi sú agresori“.

Pol roka po tomto flirte sa Mečiar koncom januára 1996 vybral do Belehradu. Len prednedávnom sa skončila vojna v Bosne a slovenský líder už rokoval s Miloševičom. Expremiér sa zrejme mylne domnieval, že medzinárodné spoločenstvo zruší sankcie a že jeho krajina sa ako prvá prihrnie na juhoslovanský trh. Nič také sa nestalo. Iba to, že „Juhoslovania ocenili postoj Bratislavy počas sankcií“, napísala Tanjug bez toho, aby spresnila o aký postoj išlo. Pred odchodom do vlasti ešte Mečiar prednášal na belehradskej súkromnej Univerzite bratov Karičov o „privatizácii vo východnej Európe“. Dostal čestný doktorát.

Po slovenských parlamentných voľbách v roku 1998 sa vzťahy oboch politikov dostali na stranícku úroveň. V marci 1999 začalo NATO bombardovať Juhosláviu a slovenská vláda sa správala ako súčasť západného bloku. Opozičné HZDS robilo presný opak a za túto podporu si HZDS u Miloševičovej Socialistickej strany Srbska (SPS) vyslúžilo pozdravy pre slovenského expremiéra ako kandidáta v prezidentských voľbách.

O niekoľko mesiacov neskôr, v novembri 1999 ešte počas Miloševičovej vlády navštívila Belehrad delegácia HZDS na čele s Gustávom Krajčim. Belehradský denník Politika napísal, že slovenskí hostia vyjadrili v rozhovore s Miloševičom „hlboký odpor proti politike diktátu a proti NATO“. Expremiér ich návštevu vysvetlil 26. marca 2000 v Slovenskej televízii. Poslanci HZDS boli podľa neho v Juhoslávii u Miloševiča prosiť o odpustenie za Dzurindove chyby.