Dvojročná Evka dostala silné horúčky, kŕče, upadla do bezvedomia. Prebrala sa až v nemocnici, ale svojich rodičov nevidela ešte sedem dní. Personál nemocnice odmietol matku k dieťaťu pustiť. Zdôvodňoval to rôzne – nedostatkom miesta, rozrušením dieťaťa, a napokon – veď si už zvykla, netrápte ju.
Charta práv pacienta hovorí, že ak je do ústavnej starostlivosti prijaté dieťa mladšie ako šesť rokov, možno s ním prijať aj sprievodcu – najčastejšie je ním matka. Zdravotníctvo im však toto právo nevie zaručiť.
Dôvodov, prečo všetky matky nemôžu byť v nemocnici pri svojom dieťati, je viac – obmedzené kapacity nemocníc, nedostatok financií, hygienické normy, obavy zdravotníckeho personálu.
Detská psychologička Mirina Hochelová však hovorí: „Som všetkými desiatimi za to, aby dieťa mohlo byť hospitalizované spolu s matkou. Matka dáva dieťaťu pocit bezpečia.“
Ešte predtým, ako sa dieťa dostane do nemocnice, prejde rôznymi vyšetreniami.
„To sa mu spája s niečím nepríjemným, s niečím, čo môže bolieť. Robia s ním úkony, ktoré nepozná, nevie, čo sa bude diať. Už vopred má veľký strach,“ vysvetľuje Hochelová.
Skúsenosti mamičiek, ktoré museli nechať svoje malé choré deti v nemocnici, sú hrozivé. Deti sa domov vracajú často apatické, v noci sa pomočujú a vykrikujú zo spánku. Kým sa spamätajú trvá to mesiac, niekedy až pol roka. Odborná literatúra tomu hovorí hospitalizmus. (sr, mar)
Viac v rubrike CHORÉ DIEŤA
